“Jsem už zvyklý, že to trvá, než někdo pochopí moje filmy. Filmu Kouř to trvalo deset let, než ho lidé přijali. Kamenný most to ještě čeká. Uvidíme co „Miliardář“. Je to bezesporu můj nejdrzejší a nejotevřenější film. Vzbudí určitě prudké kontroverzní reakce.”

Tomáš Vorel      
Keď sa k rozhorčeniu zo súčasného diania v politike a justícii, ekonomike, médiách, ale aj menšinových spolkoch a cirkvách pridá nostalgia za dobou, kedy sa obľube televíznych divákov tešili Tele Tele so skečmi Na vlastní bulvy či Občanský Jouda, vznikne Uloviť miliardára. Snáď to boli tieto popudy, svojho času nové, vtipné, a hlavne neopozerané, ktoré stoja za vznikom filmu, ktorý priamo od gauča jednoznačne a otvorene odhaľuje a ukazuje v ich pravej podstate vysokých finančníkov, lobistov, policajné zložky, rómske spolky, židovské spolky, umelecké spolky, médiá, vysoké finančnícke skupiny, teplých PR manažérov a doslova zlaté ambiciózne rosničky.      



Čo treba tvorcom uznať, Miliardár je nakrútený skutočne profesionálnym spôsobom. Až natoľko, že nenecháva pochybnosti o tom, že (napriek vlastným rozpakom) výsledok zodpovedá umeleckému zámeru tvorcu. V inom prípade by to snáď bolo i hlavným pozitívom filmu. V tomto prípade však myšlienka, že toto je niekoho vízia tej správnej otvorenej a údernej spoločenskej kritiky poukazujúcej na bezmocnosť mocných, je tak trochu dosť znepokojujúca. Tentoraz sa film nemôže zaštítiť tým, že za všetko môže jeho knižná predloha (Martin Nezval), pretože Tomáš Vorel si ju vybral sám a pretvoril ju do Miliardára aj napriek Nezvalovmu varovaniu, že je nesfilmovateľná. Nečítala som a ani nemienim. 


Tomáš Vorel mal isto dobrý a odvážny úmysel nakrútiť satiru, ktorá vystihne všetkých a dostane každého. Alebo aspoň tých, ktorí si na jeho štýl (Škriatok, Gympl) zvykli, prípadne aj prišli na chuť. V tomto momente je veľmi príhodné múdro o tom, kam smeruje cesta dláždená dobrým úmyslom. V Miliardárovi sa zámer realizuje síce podľa plánu, ale výsledkom je povrchná zlátanina bez ladu a skladu. Ako spoločenskej kritike chýba filmu akákoľvek údernosť alebo aspoň naliehavosť. Ako komédii / satire zas vtip, humor, šarm. Je prvoplánový a nudný.

Prvé, čo udrie, sú stereotypné postavy modelované podľa vzorca „obľúbené vtipy o...“. Pointa použitých vtipov o blondínkach, gayoch, policajtoch (atď.) je ale medzičasom prevarená a po recyklácii do tohto dielka aj scvrknutá do mišmašu doslovností a predstáv tvorcov o tom, aké majú asi diváci predstavy o zobrazovanej skupine ľudí. Popri súčasných atribútoch toho, že je niekto „in“ a „za vodou“, akými sú iPhone, Hummer či SUV-ečka farby šampanského, alebo plazmy v pseudo feng shui byte, tak na plátne ožívajú postavy zabudnuté v porevolučnej podnikateľskej módnej revolúcii belasých, lilavých a zlatých sák, do toho znejú skladby ako z Básnikov a mikrofónom sa oháňa silný bradatý nezávislý novinár v ušmudlanom došklbanom tielku. 


Paradoxne, popri všezrejmosti a jasnosti na prvý pohľad nie je zrejmé ani to, či príbehové inšpirácie dobou spred desiatich - pätnástich rokov smerujú k nadčasovosti, alebo ide o nevyhranenosť, nerozhodnosť, alebo opatrný krok späť a nedostatok odvahy obrátiť kritiku proti aktuálnemu. A možno je to celé vtip z vtipu z vtipu, ktorý pod škrupinkou recyklovaného prvého plánu politicko-spoločenskej satiry s eleganciou ľahkej operetky úplne úmyselne kope sám do seba (a svojich „bratrancov“), keď ten, kto celý čas brojil za odhalenie pravdy o skorumpovanosti mocných za každú cenu, dostáva na záver jasnú správu: „Osprchujte sa!“.  Jednoducho, nechce sa mi veriť, že by niekto až takto stratil súdnosť.
Ulovit miliardáře (Česká republika, 2009, 90 min.) Réžia: Tomáš Vorel. Námet: Martin Nezval – kniha Jak ulovit miliardáře (2006). Scenár: Martin Nezval, Tomáš Vorel. Kamera: Marek Jícha. Strih: Šimon Hájek. Hudba: Wich, Tomáš Matonoha, Petr Surmaj. Hrajú: Tomáš Matonoha, Ester Janečková, Jiří Mádl, Kateřina Sedláková, David Štěpán, Josef Carda, Milan Šteindler, Radomil Uhlíř, Miroslav Etzler, Tomáš Vorel Jr., Bolek Polívka