V období zmeny kalendára len sotva môžu pozornosti konzumentov umenia ujsť výsledky najrôznejších ankiet o umelecké dielo uplynulého roka vo svojej kategórii.  Na poli kinematografie máloktoré zo svetových periodík alebo internetových portálov zabudlo do svojho zoznamu „Top 2011“ zaradiť posledné dielo „ťažného koňa“ maďarskej kinematografie – Bélu Tarra. Friedrich Nietzsche videl v roku 1889 kočiša bičovať koňa, objal úbohé zviera, nechal sa susedmi odviesť domov a po slovách „Mutter, ich bin dumm,“ žil v opatere matky a sestier mlčky, kým nezomrel. O koňovi nevieme nič.


Tarr ani jeho partnerka s dvorná strihačka Ágnes Hranitzky, uvádzaná ako spolurežisérka filmu, o ňom nemôžu vedieť viac, než my. Spoliehajú sa preto na literárnu predlohu Lászla Krasznahorkaia a rozprávajú fiktívny príbeh šiestich dní kočiša a jeho dcéry, obývajúcich chatrč kdesi vo vyprahnutej veternej krajine, v spoločnosti vychudnutej kobyly (hra s rodovou korektnosťou?) a stereotypu čierno-bielej každodennosti.S čiernobielym filmovým materiálom si Tarr rozumie dlhé roky a vyčítať mu jeho využívanie ako pomerne rozšírený prejav pózerstva, by bolo prinajmenšom krátkozraké. Okrem výraznej estetickej hodnoty (skvelá kamera  Freda Kelemena), absencia zvyšku farebného spektra korešponduje s asketickým životom hlavných postáv a v konečnom dôsledku je absolútne logickým prvým stupňom na ceste k záveru filmu. Najskôr zmiznú farby, po nich červotoče.

Tie bývajú spravidla nasledované časťou publika, ktorá dokázala „predýchať“ čiernobiele spracovanie, no zadúšať ju začne dĺžka záberov. 146 minútový film ich obsahuje 30 a jeden trvá v priemere necelých päť minút. Neváži si Tarr svojich divákov a diváčky, nemyslí na ich telá, zúbožené celodenným posedávaním vo festivalových kinosálach? Práve naopak! K obecenstvu prechováva úctu ako máloktorý súčasný tvorca a uvedomujúc si, že každý filmový strih je vlastne klamstvo, snaží sa byť vo svojej výpovedi čo najúprimnejší. Necháva divákov a diváčky opakovane sledovať rutinné dennodenné úkony otca a dcéry v tempe, čo najprimeranejšom tomu, akým ich skutočne vykonávajú, aby prehĺbil autentickosť zážitku a ukázal, ako relatívnym javom je vyššie spomínaný stereotyp. Ani osolený zemiak nechutí každý deň rovnako... Turínsky kôň je Tarrovou rozlúčkou s filmárskou kariérou. Svoje tvorivé postupy v ňom dotiahol do krajnosti, príznačne ho nazval a ohlásil, že sa po ňom ako režisér odmlčí, podobne ako Nietzsche, keď sa dotkol poznania. Na rozdiel od nemeckého filozofa, maďarský filmár nám pred doživotným tichom ponúka namiesto jednej sebakritickej vety komplexnú výpoveď  so všetkými indíciami, potrebnými na jej dešifrovanie. Boh stvoril svet za šesť dní. Čo (a prečo) sa stane počas šiestich dní a tridsiatich záberov Tarrovej labutej piesne, môže byť zrejmé už po veľavravnom prológu, ozrejmujúcom nielen názov filmu. 

Zabili sme Boha alebo Nietzscheho?  Turínsky kôň sa priamočiarym prístupom k téme výrazne odlišuje od dvojice podobne tematizovaných tohtoročných opusov – Melancholie Larsa von Triera a Stromu života Terrencea Malicka. Kým Trier sa z teórií o prípadnom zániku sveta s gráciou (a možno nerozvážne) vysmieva a Malick volí optiku detskej postavy, aby podčiarkol, že hľadá odpovede, Tarr odpoveď ponúka. Jedinou nezodpovedanou otázkou ostáva, či má byť nezvratným konštatovaním alebo včasným varovaním. A torinói ló (Maďarsko/Francúzsko/Nemecko/Švajčiarsko/USA, 2011, 146 min.)Réžia: Béla Tarr. Scenár: László Krasznahorkai, Béla Tarr. Kamera: Fred Kelemen. Hudba: Mihály Vig. Strih a spoluréžia: Ágnes Hranitzky. Hrajú: János Derzsi, Erika Bók, Mihály Kormos, Ricsi (kôň) a ďalší.