8. decembra uplynie výročie 67 nedožitých rokov spoluzakladateľa The Doors Jamesa Douglasa Morrisona. Američan Tom DiCillo vo svojom skladačkovom dokumente Doors – When You‘re Strange (2009) zozbieral obdivuhodný výber dobových záznamov zo života tohto spirituálneho a podmaňujúceho hudobného telesa. The Doors stáli v polovici 60. rokov ako predvoj americkej sexuálnej revolúcie v pozadí dehumanizujúceho odkazu vietnamskych besov. Svojimi textami pretavovali piesne do siahodlhých meditácií na pódiu vďaka Manzarekovej (varhany), Kriegerovej (gitara) a Densmorovej (bicie) hudobnej virtuozite a charizme zjavu i "bruslenia" v podvedomí ich lídra Jima Morrisona.



 DiCillov nezávislý prístup v doteraz len hranej filmovej tvorbe vysunul do širšieho klubového povedomia dnešné hviezdy ako Pitt (Brad či Michael), Buscemi, Torturro. Za pomoci sprievodného komentára Johnnyho Deppa teraz ponúka pedantné zdokladovanie života v The Doors v čistej autenticite dobových materiálov.



Človeku, ktorý by si mal „pričuchnúť“ k fenoménu The Doors prostredníctvom DiCillovho dokumentu, sa asi bude zdať predmetná snímka fádnym defilé klišéovitých vzletov a pádov jednej rockovej kapely síce so silným poetickým a psychedelickým pozadím, no v klasickej hýrivej pop atmosfére jej účastníkov. Kinematografický prínos k pochopeniu hudby a povahy The Doors širšími masami uskutočnil v roku 1991 Oliver Stone. DiCillov dokument ponúka reálnu predlohu množstva prelomových okamihov známych zo Stoneovho filmu. Na rozdiel od neho sa však nezameriava najmä na Morrisonovu osobnosť ako jedinú hybnú silu fungovania skupiny, no spravodlivo deklaruje tvorivý potenciál všetkých jej členov.
Kyselinové experimentovanie, politicko-spoločenský dobový background, búranie konformizmu a otváranie mysle cez „dvere vnímania“. Všetka revolta odetá do mysticky hypnotickej hudby tvorenej počas 4 rokov (1967-1971) a vydanej na šiestich albumoch (The Doors, Strange Days, Waiting for the Sun, The Soft Parade, Morrison Hotel, L.A. Woman), z ktorých sa dodnes predalo viac než 80 miliónov nosičov (vrátane live výberov, kompilácií, zhudobnenej Morrisonovej poézie či príliš neznámeho sedemdesiatkového Full Circle). Doors – When You‘re Strange zachytáva atmosféru koncertov, kde je kapela sotva viditeľná cez telá dohliadajúcich policajtov. „Jašteričí kráľ“ sa zvíja na pódiu, zraniteľnosť strieda lascívnosť, Huxleym podmienené užívanie LSD sa topí v bohapustom alkoholizme a stúpajúca Morrisonova neriadenosť v správaní ústi do súdnych obvinení.


DiCillova práca s hudobným materiálom vyznieva najmä v prvej tretine dokumentu trocha zmätene v snahe upriamiť pozornosť na množstvo produkcie The Doors tým, že diváka slepo bombarduje úvodmi zo známych piesní (názvy zámerne vynechávam – pre toho, komu je dokument určený, by boli nosením dreva do lesa). Neskôr na priblíženie vydávaných albumov hudbu volí  v pozvoľnejšom tempe s užitím väčšieho priestoru pre hudobnú improvizáciu Manzareka, Kriegera i Densmora (úchvatná harmónia s Morrisonom hlavne v skladbe The End na festivale vo Veľkej Británii).
Okrem koncertov čakajú fanúšikov zábery z nahrávacích štúdií, útržky interview, bohatá fotodokumentácia, v ktorej, samozrejme, nechýbajú Hendrix, Joplinová, Warhol či Michael McLure. Tom DiCillo svojím Doors – When You‘re Strange poskytuje obdivovateľom The Doors cenný filmový dokumentačný materiál, nič viac, ani menej. Bez zbytočnej adorácie a pátosu. Obdiv a úctu si predsa prinášame do kinosál my, diváci.
When You’re Strange (USA, 2009, 86 min.) Réžia: Tom DiCillo. Scenár: Tom DiCillo. Strih: Micky Blythe, Kevin Krasny Hudba: The Doors. Hrajú: (komentár číta) Johnny Depp