Remake je slovíčko, ktoré je v tomto roku na poli hororu frekventovanejšie ako poslanecké sľuby na predvolebných mítingoch. A podobne ako väčšina sľubov odpláva bez naplnenia do neznáma, tak aj kvalita remaku len sťažka dýcha na krk nielen svojmu predchodcovi, ale i dobrému menu v rámci svojho žánru. Temná voda v tomto smere nie je žiaľ žiadnou výnimkou.

Hrdinkou príbehu je Dahlia - rozvedená, slobodná mamička snažiaca sa začať nový život a zároveň získať v spore so svojím manželom opatrovníctvo nad svojou dcérou. Z toho dôvodu, aby pred súdom dokázala, že má pre dieťa zabezpečenie bývanie, si prenajme byt s nízkym nájomným, ktorému odpovedá aj technický stav a prostredie v ktorom sa nachádza - zanedbaný, starý panelák na Roosveltovom ostrove v neatraktívnej časti New Yorku. Aj napriek traumatickým spomienkam na vlastné detstvo, kedy sa jej od matky nedostávalo žiadnej lásky a pochmúrnosti prostredia je Dahlia presvedčená, že v novom dome bude dcérke Cecil dobrou matkou a prežijú tu spolu kopu radostných chvíľ. Ako kruto sa vo svojom optimizme zmýlila, zistí Dahlia takmer obratom. Každý dom má svoje tajomstvá, žiaľ ten jej ich má dvakrát toľko, pričom každá z nich znamená hrozbu tak pre zdravie a život Cecil ako i jej vlastné duševné rozpoloženie... .


Temná voda je remakom rovnomenného japonského hororového thrilleru od Hidea Nakaty, tvorcu kultového Ringu. Nie že by táto spojitosť bola pre výslednú kvalitu remaku dôležitá (a to bez ohľadu na takmer identické, netradičné vyznenie záverečnej pointy). Lenže zatiaľ čo Nakatov originál, aj napriek jasnej príbehovej vykrádačke Ringu, mal okrem pôsobivej atmosféry jasno aj v tom odkiaľ, ako a kam smeruje, tak americký remake v tomto smere zbiera body iba za atmosféru. Aj to zďaleka nie po celý čas.
Najväčším problémom je scenár, ktorý je v dnešnej dobe zúfalo neoriginálny, skonštruovaný poľa najprevarenejších šablón a základných klišé (zlovestná minulosť podpisujúca sa pod nestabilný duševný stav, strašidelný dom, dieťa, ktoré dokáže komunikovať s mŕtvymi, zlovestná detská uspávanka, a podobne). Spolu s pomalým tempom rozprávania môže ísť o vražednú kombináciu ubíjajúcu celkovú kvalitu, pokiaľ však opodstatnenosť tohto spôsobu gradácie príbehu nie je vierohodne podkreslená ďalšími prvkami - napríklad zameraním sa na prepracovanosť charakterov. To však žiaľ nie je prípad Temnej vody, pretože ňou lomcuje žánrová nevyhranenosť, ktorej jednotlivé prvky idú proti sebe, namiesto toho, aby z rôznorodosti ťažili synergický efekt.
Zaujímavá premisa príbehu poskytuje prísľub pútavej psychologickej hry s mysľou hlavnej hrdinky, v ktorej sa pod tlakom vonkajších udalostí postupne vystrieda nádej s nedôverou, strachom, paranojou a zúfalstvom. Atmosféru bezútešnosti a chladu napomáha dobre budovať aj výprava filmu, vhodne situujúca dej do periférie New Yorku s mierne industriálnym nádychom ako i samotným vyobrazením (pozoruhodné uhly nasnímania) a nasvietením domu. A keď sa aj napriek spomínanej šablónovitosti máte tendenciu do príbehu aspoň čiastočne ponoriť a začať uvažovať nad všade prítomnosťou vody ako presvedčivo živého obyvateľa domu i metafory vstupu do inej dimenzie vnímania (pozostatok po Nakatovej očividnej obsesii), skrz ktorú naberá príbeh zaujímavé kontúry sociálnej kritiky a štúdie osamelosti, prídu rany pod pás. 


V potenciálne najvypätejších okamihoch (napr. návštevy bytu o poschodie vyššie, prípadne práčovne) tvorcovia nešťastne na scénu prinášajú lacné a povrchné lakačky, ktoré ale svojou predpovedateľnosťou negujú strach a spoľahlivo rúcajú atmosféru predchádzajúcich minút. Navyše s blížiacim sa záverom aj scény, ktoré mali prehlbovať charaktery hlavných postáv, vyznievajú do prázdna a z toho hľadiska sú potom pre ústrednú líniu príbehu zbytočné (flashbacky do minulosti ako i záujem vo fotografovaní). Z takto nedovareného scenára málokto spraví prvotriednu hostinu. Na obranu všetkých hereckých zúčastnených (odhliadnuc od mdlého a zúfalo nezaujímavého Dougray Scotta v úlohe Cecilinho otca) s krásnou Jennifer Conelly na čele treba však povedať, že v rámci možností, ktoré im scenár poskytuje, úspešne robia, čo sa len dá.
Temnú vodu možno len sťažka odporučiť ako film vhodný pre návštevu kina. Ak ste človek v psychologických thrilleroch a hororoch absolútne neskúsený a chcete týmto žánrom dať konečne šancu, tak potom sa vám oplatí ísť do toho. Pre ostatných, žánrovo zbehlejších, bude film ničím výnimočnou prehliadkou postupov už veľakrát videného (častokrát oveľa lepšie spracovaného).
Dark Water (USA, 2005, 105 min.) Réžia: Walter Salles. Scenár: Rafael Yglesias. Kamera: Affonso Beato. Hudba: Angelo Badalamenti. Hrajú: Jennifer Connelly, John C. Reilly, Tim Roth, Dougray Scott, Pete Postlethwaite, Camryn Manheim, Ariel Gade, Perla Haney-Jardine