Učiteľka Horácia (Charo Santos) si už tridsať rokov odpykáva v malej ženskej väznici na Filipínach svoj trest za vraždu. Na prvý pohľad sa však zdá, akoby s jej dobrosrdečnou a láskavou povahou tento údel ani nepohol. Vo väzení sa jej, napokon, nedarí najhoršie. Vďaka vzdelaniu a dobrej povahe má sympatie dozorkýň aj úctu spoluväzenkýň, ktoré vo voľných chvíľach oblažuje svojim rozprávačským talentom.

Všetko sa však zmení v deň, keď sa k činu, za ktorý Horácia sedí, prizná niekto iný a z nej je po dekádach krivdy opäť slobodná žena. Čiernobiela dráma Tá, ktorá odišla filipínskeho režiséra Lava Diaza (Heremias, Melancholia) získala v Benátkach hlavnú festivalovú trofej. Ak v sebe nájdete dostatok trpezlivosti s jej rozvláčnym tempom, odmení sa vám zážitkom, ktorý je nevšedný a silný hneď v niekoľkých rovinách...
Svet po jej prepustení na Horáciu s otvorenou náručou rozhodne nečaká. Doba sa zmenila, zmenili sa pomery spoločenských aj politických síl, v krajine sa množí násilie a únosy. Hore nohami je ale, samozrejme, aj Horáciin osobný svet. Jej manžel dávno zomrel, dcéra žije vlastný život a syn je už roky nezvestný. Nadviazať na to, čo jej zobrali, už Horácia nemôže, ani keby chcela. No aj keď jej nechýbajú peniaze ani majetok, nedokáže ani obrátiť list a začať odznova.
KINEMAVIDEO4434.
Miesto toho sa v jej duši začína ozývať túžba po pomste. A tak začne noc čo noc v nenápadnom prestrojení za pouličnú povaľačku obchádzať honosnú vilu Rodrigua Trinidada – svojho niekdajšieho milenca, ktorý na ňu pred rokmi vraždu hodil v hneve za to, že ho odpustila.
Účelová „maska“, za ktorú sa Horácia každú noc ukrýva, jej však čoskoro začne zaliezať až pod kožu. V nočných uliciach sa to totiž ľudskými tragédiami, akou je aj tá jej, len tak hemží. Horácia sa zbližuje s hendikepovaným pouličným predavačom, obyvateľmi biedneho slumu, ktorý majú každým dňom zrovnať so zemou vládne buldozéry, s pomätenou tuláčkou, ktorá všade vidí démonov. Ale najmä s nešťastnou transsexuálkou Hollandou, ktorá v nej prebudí priam materinský cit a starostlivosť. Stačí to však na to, aby Horácia zabudla na svoju horkosť a pripravovanú pomstu? Dokáže súcit a dobrota prekonať nenávisť a zlosť?

Filipínsky režisér Lav Diaz je v súčasnosti jedným z najvýraznejších ázijských filmárov. Jeho filmy nesú charakteristický rukopis, obsahom aj formou sa dopĺňajú a svedčia o tom, že Diaz patrí k filmárom, ktorí nenakrúcajú preto, lebo môžu, ale musia – má, totiž, čo povedať. A minimálne pre sociálne a historické reálie, ktoré tvoria akúsi chrbtovú kosť Diazových filmov, platí, že sú to témy, o ktorých by sa väčšina z nás na druhom konci sveta bez nich asi veľa nedozvedela.
Nepochybne z toho plynie aj časť ich atraktivity pre európskeho diváka, ktorý na pozadí Diazových detailných štúdií postáv, prostredí a situácií môže prenikať do priepastných rozdielov, ale aj nachádzať nečakané paralely medzi tým našim a filipínskym životom.
Okrem tejto výsostne lokálnej roviny však film funguje aj veľmi nadčasovo a globálne. Aj vyššie načrtnuté otázky, ktoré si film Tá, ktorá odišla kladie, sú celkom univerzálne. Napokon, režisér sa voľne inšpiroval krátkou prózou Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorý bol v kladení archetypálnych existenčných otázok majstrom.
Ďalším „zvodom“ Diazovej filmografie, ktorému aj v snímke Tá, ktorá odišla veľmi ľahko podľahnete, je dokonalá práca s obrazom. Každučká scéna je dokonalou kompozíciou a film vám svojim pomalým tempom dá nespočet príležitostí oceniť každý detail. Línie budov, pohyby postáv, svetlá a tma...čiernobiely formát tomu ešte dodáva na výtvarnosti, ale aj tajomnej intimite, ktorá vás do nevábnych filipínskych uličiek skrz plátno vťahuje ako magnet. Je to ako veľkolepá výstava fotografií, s akými by sa po návšteve juhovýchodnej Ázie iste rád popýšil každý, v kom drieme aspoň štipka umeleckého a sociálneho cítenia.

Diazov film, ktorý v Benátkach vlani získal Zlatého leva, má však aj veľmi vecnú, hoci aj rozvláčnym tempom trochu roztrieštenú príbehovú líniu. Dominuje jej pozoruhodná postava Horácie, ktorá v sebe nevšedne harmonicky skĺbuje „démonov“ pomsty, zatrpknutia a zlosti, s priam božskou empatiou a milosrdenstvom. Dlhé zábery jej umožnia naplno zdieľať svoj smútok aj bezvýchodiskovosť vnútorného boja, ktorý zvádza. Žiadna z ciest, ktoré sa jej ponúkajú, ju totiž nedokážu vyslobodiť z bludného kruhu krivdy.
Hlavným nepriateľom diváka je v prípade tejto snímky rozhodne dĺžka – hoci s tri a pol hodinami stále patrí v rámci Diazovej filmografie k tým kratším (na konte má aj osemhodinový film). Ak z filmu Tá, ktorá odišla chcete vyťažiť čo najviac, musíte sa, skrátka, naladiť na jej tempo a trpezlivo absorbovať scénu po scéne, detail po detaile.
Čaká vás na konci uznanie, že bola tá dĺžka opodstatnená a že by to kratšie naozaj nešlo? Najskôr nie. Zo stopáže tu určite ťaží viac výtvarná, než obsahová stránka a to dokáže doceniť len málokto. Nič to však nemení na tom, že je to film, ktorý má až do poslednej scény svoju výpovednú silu.
Ang babaeng humayo (Filipíny, 2016, 226 min.)Réžia: Lav Diaz. Scenár: Lav Diaz podľa poviedky Leva Tolstoja. Hrajú: Charo Santos-Concio, John Lloyd Cruz, Michael De Mesa, Nonie Buencamino...