Jedným z mála írečitých amerických zážitkov, ktoré si našinec môže aspoň vo väčších mestách vyskúšať pomerne často, je normalizované rýchle občerstvenie v sieti McDonald's. Aj menej vzdelaní vedia, že “jedlá” podávané pod zlatými oblúkmi nepatria práve medzi základné kamene racionálnej výživy. No v samotných Spojených štátoch túto otázku úspešne zahmlievajú marketingové doláre potravinárskych gigantov, a preto sa dokumentarista Morgan Spurlock odhodlal na zvláštny experiment. Rozhodol sa tridsať dní jesť výhradne pokrmy a nápoje predávané u McDonald's a zistiť, či je to také škodlivé, ako tvrdia antiglobalisti, alebo také chutné a výživné, ako tvrdí veselá reklama v televízii.

Vyplniť takmer 90 minút dokumentárnym žánrom tak, aby sa to v kine dalo vydržať, nie je jednoduché. Morgan túto úlohu zvláda s prehľadom, a to najmä vďaka svojej charizme a zbierke šikovných trikov, ktoré každú chvíľu vyťahuje z rukáva. Koncepcia snímky je šmrncnutá nádychom reality show, ktorej hlavným aktérom je sám režisér. Excesy príznačné pre onen nízky žáner Spurlock väčšinou obchádza, až na scénu, v ktorej ukáže obed z McDonald's, ktorý bol zamietnutý jeho žalúdkom, a jeden chúlostivý monológ jeho priateľky, detailne popisujúci znepokojivý dopad novej diéty na ich ľúbostný život.
Väčšina “deja” sa odohráva v zdravotnom stredisku, kde sledujú postup experimentu, a tiež na uliciach a v reštauráciach v rôznych mestách po celých Štátoch, kde Morgan sonduje názory prostého ľudu na problematiku. Okrem bežných občanov sa však obracia aj na expertov (dajú sa rozoznať tak, že rozhovor neprebieha na ulici a v pozadí je veľa hrubých kníh), pričom sa mu podarilo dokonca uloviť predstaviteľa “strany Temna” - hovorcu potravinárskeho lobistického združenia. Koktail názorov a údajov dopĺňajú štatistické vsuvky s viac či menej šokujúcimi údajmi.


Asi ste sa už dovtípili, že Spurlockov prieskum nie je poňatý práve vedecky a ani nepredstiera nestrannosť. Tak ako v prípade filmov Michaela Moora máme čo do činenia skôr s politickým komentárom než so serióznym pokusom dopátrať sa odpovedí na položené otázky. Super Size Me však nerúbe tak vysoko ako Bowling for Columbine či Fahrenheit 9/11, a aj Spurlockov prístup je triezvejší než Mooreov križiacky zápal. Je pravda, že popri vecných argumentoch občas využíva veľmi lacné presvedčovacie prostriedky (napríklad keď pri ankete medzi školákmi zistí, že Ronalda McDonalda pozná viac detí než Georgea W. Busha či Ježiša Krista). Je tiež pravda, že každá nevyvážená diéta má na telo negatívny dopad a Spurlockove subjektívne popisy účinkov McStravy sú, nuž, subjektívne – ale základná téza, že stravovanie Američanov je katastrofálne a siete rýchleho občerstvenia na tom majú nemalé zásluhy, v zásade nie je ani v USA rozporuplná. Rozruch, ktorý tento film vyvolal po svojom uvedení, bol spôsobený jednoducho tým, že firmy ako McDonald's sú len zriedkavo terčom negatívnej publicity v takomto rozsahu a adresnosti. Kvalita použitej argumentácie (resp. demagógie) nie je o nič nižšia než tá, ktorú používajú obete Spurlockovej kritiky pri svojej obrane. Film tak pomerne verne odráža súčasnú americkú publicistiku a všeobecnú vysokú polarizáciu spoločenskej debaty v USA.
Pre pozornejšieho neamerického diváka je preto práve forma argumentácie najzaujímavejšou stránkou Super Size Me. Prístup Spurlocka je od Moorea dostatočne odlišný (a rozpočet dostatočne nižší), aby bol zaujímavý. V tomto ohľade by bolo ešte lepšie, keby sa v našej distribúcii objavila aj tvorba zástupcov druhej strany názorového spektra – populistickí pravicoví autori ako Ann Coulter, Michael Savage, Rush Limbaugh či Pat Robertson však zatiaľ uprednostňujú iné médiá. Skôr sa teda dočkáme (ak vôbec) dokumentu An Inconvenient Truth o globálnom otepľovaní s “bývalým budúcim prezidentom USA” Alom Gorom.


Pri pasívnejšom sledovaní je snímka Super Size Me vcelku predvídateľným výletom do “nefilmovej” verzie USA. Potvrdzuje všetky dnes už etablované klišé – tlstí Amíci, masívne oblbovanie detí reklamou, bizarné súdne spory atď. - no prekladá ich slušnou zbierkou pikošiek, ktoré príjemne rozptyľujú a neskôr sa dobre uplatnia pri príležitostnej “bulšit sešn” (napríklad príbeh o šťúplom chlapíkovi, ktorý roky jedáva 2 až 3 Big Mac sendviče denne a dostal sa už cez 19 tisíc). Mierny problém predstavujú titulky – Spurlockovo surfovanie po štatistikách je miestami naozaj rýchle a vstrebať množstvo údajov počas pár sekúnd dá zabrať.
Film Super Size Me mal po svojom uvedení do kín hmatateľný dopad – v niekoľkých amerických štátoch zakázali prevádzkovanie automatov na limonády na školách, McDonald's začal viditeľnejšie uvádzať údaje o výživových hodnotách svojich jedál (čo dokonca dorazilo aj k nám... ale chodim tam fakt len občas!) a uviedol do sortimentu viacero “zdravšich” položiek. A teda hoci Spurlockovo dielko, tak ako fast-food, nepatrí medzi vyložené lahôdky, jednorazová konzumácia vám nemôže uškodiť...
Super Size Me (USA, 2004, 100 min.) Réžia: Morgan Spulrock. Scenár: Morgan Spulrock. Kamera: Scott Ambrozy. Hudba: Steve Horowitz. Hrajú: Morgan Spulrock, Bridget Bennett, dr. Daryl Isaacs, dr. Lisa Ganjuh, dr. Stephen Siegel