Aj strojová výroba priemyslu zvaného Hollywood dokáže milo prekvapiť. V dnešnej ponuke máme studenú vojnu bez obrúskov, bez moralizujúcich hesiel, ale zato s riadnou dávkou whisky a sarkazmu.

O Charlesovi Wilsonovi sa v našich učebniciach dejepisu nedočítate. Na jednej strane niet divu, predsa len ide o veľmi „insiderskú“ postavu amerického pohľadu na dejiny, na druhej strane - predsa len jeho vklad do vývoja udalostí bol mimoriadne výrazný. Dôležité je, že vášmu zážitku z pozerania filmu to nijako neuberie. Teda ak nebudete mimoriadne citliví na určitú dávku amerického pohľadu na vec. Tento film totiž nie je historickým dokumentom. Napriek tomu má čo povedať, a robí to celkom vtipne.
                             


Charles Wilson (Tom Hanks) je texaský senátor. Bohém, ktorého kancelária je plná prsnatých slečien a ktorý nemá po whisky, nejaké tie drogy a aktuálne playmate nikdy ďaleko. Jednoducho pláva americkou politikou ako spokojný žralok. Jeho voliči od neho nič nechcú a preto môže slobodne predávať svoje „áno“. Raz podporí toho, raz toho a vytvára si sieť služieb, ktoré sa mu raz môžu zísť.
Ak už má Wilson nejakého koníčka, tak je ním studená vojna. Napriek tomu, že je neoficiálna a politické špičky na oboch strán si od Kubánskej krízy dávajú pozor, aby sa nič veľké nestalo, Wilson to vidí ako skutočnú vojnu a snaží sa poraziť Sovietov, kde sa len dá. V okamihu keď sa stretnú Wilsonove konexie s peniazmi konzervatívnej boháčky Joanne Herring (Julia Roberts) a s operatívnymi vedomosťami grécko-amerického agenta CIA Gusta Avrakotosa začína skutočná vojna. Aj jej dôsledkom sa Afganistan stáva sovietskym Vietnamom.
Zaujímavosť Súkromnej vojny má hneď niekoľko rovín. Prvou z nich je samotná téma a jej spracovanie. Osobitosť hlavných predstaviteľov nedovoľuje klasický pohľad, aký poznáme z desiatok podobných filmov. Žiadni Hrdinovia a zbabelci, žiadne ťažké politické a hodnotové manifesty. Vážnosťou témy a ironickým prístupom k nej mi Súkromná vojna omnoho viac pripomína Ďakujeme, že fajčite. Je taká ako jej hlavný predstaviteľ: priama, drsná, ironická, neslušná, sebastredná a zaujímavá. 


V rýchlych náznakoch, určených asi skôr pre americké publikum, je vidieť množstvo zaujímavých tém, ktoré sa doslova mihajú pred očami. Od neľútostného pohľadu do zákulisia politiky (senátor sa pýta asistenta ako hlasuje), cez mocenské boje (vedúcim vyšetrovacej komisie, ktorá neúspešne skúma Wilsonovu kokaínovú aféru je istý Rudy Giuliani) až po vzťahy v CIA a na Blízkom východe.
Druhým silným bodom sú herecké výkony. Nie som fanúšik Toma Hanksa, ani Julie Roberts, v poslednom období rozhodne nie. Zvlášť Hanks (Da Vinciho kód, Terminal, Ladykillers) mi už doslova liezol na city svojou neustále rovnakou emóciou. Postava bohémskeho senátora mu padla ako ušitá, a je skutočným osviežením. Kráľom filmu je však niekto iný. Philip Seymour Hoffman. Možno po hriechu som si ho všimol prvýkrát až v MI:3, ale musím povedať, že hrá úžasne a dominuje každému jednému záberu. Jeho postava arogantného, hulvátskeho agenta, ktorý však presne vie „o čo ide“, je vrcholným zážitkom a nominácia na Oscara (jediná pre tento film) je úplne na mieste.
Navyše, kvalitné herecké kreácie sú výborne dopĺňané ráznymi a vypointovanými dialógmi, ktoré nenesú iba obsahovú informáciu, ale dokresľujú postavy samotné. Dovolím si spomenúť rozhovor medzi senátorom - sukničkárom a agentom - hulvátom:
Wilson: You're no James Bond. Avrakotos: You're no Thomas Jefferson, either. Let's call it even.  


Slabinou filmu je už spomínaná sebastrednosť. Vychádza zrejme jednak z povahy hlavného predstaviteľa, ale i z povahy amerického národa. Vykreslenie Sovietov ako sadistických diablov je na úrovni Ramba a vo filme nikto ani na okamih nezapochybuje, že zverstvá páchané vo vojnovom konflikte sú dôkazom ríše zla a nikde inde sa nevyskytli. V žiadnom prípade nie som obhajca Sovietskeho zväzu, vojny v Afganistane alebo nebodaj socialistického bloku, ale priznám sa -  moje „dejepisárske ja“ sa prvú tretinu filmu celkom slušne ošívalo a rozmýšľalo, ako prijať spasiteľské ego Američanov. Až v okamihu, keď som sa naozaj začal baviť hlavnými postavami a bral to skôr ako nahliadnutie do ich mysle, než snahu o skutočnú výpoveď, som sa uvoľnil a začal si snímku užívať. Z tohto pohľadu bolo pre mňa zadosťučinením a zážitkom, keď Wilson predniesol poznámku o tom, že toto nie je Kuba ani Československo, že teraz treba jednať. Celá kinosála ironicky zahučala. Musím povedať, že mi to urobilo dobre.
Súkromnú vojnu pána Wilsona sa rozhodne oplatí vidieť. Má v sebe mnoho zaujímavého a je to podané nevídane sviežo a s ironickým nadhľadom. Je pravda, že o mesiášstve USA vieme svoje, a je pravda, že vieme, že tí istí mudžahídi, ktorých Wilson vyzbrojil a vycvičil, dnes útočia na celú západnú spoločnosť. To však len dokazuje, že ide o príbeh, ktorý stojí za to poznať.
Charlie Wilson's War (USA, 2007, 97 min.) Réžia: Mike Nichols. Scenár: Aaron Sorkin podľa knihy Georgea Crilea. Kamera: Stephen Goldblatt. Hudba: James Newton Howard. Hrajú: Tom Hanks, Amy Adams, Julia Roberts, Philip Seymour Hoffman, Terry Bozeman, Brian Markinsom, Jud Tylor.