Thomasa Vinterberga pozná hádam každý obdivovateľ snímok manifestu Dogma 95. Spolu s Larsom von Trierom odštartoval éru severského filmového naturelu s typickým nakrúcaním v reále s ručnou kamerou a jednoduchým, neprekombinovaným, príbehom. Tento Dán si získal fanúšikov hlavne Rodinnou oslavou v roku 1998, či neskôr Mojím miláčikom ráže 6,65 (2005) a Keď sa muž vracia domov (2007). V najnovšom Submarine (Submarino, 2010) opäť emotívne rozpráva príbeh ľudských osudov v obkľúčení dysfunkčných medziľudských vzťahov.



 
Príbeh Nicka a jeho brata štartuje v neľahkom detstve s alkoholickou matkou a hlbokým zárezom do duše z rodinnej tragédie. Ako dospelí sa ťažko pretĺkajú životom poznamenanom disharmóniou a narušenými vzťahmi k okoliu. Pochmúrnu Kodaň obýva každý z nich oddelene s nezávideniahodným životným štýlom a v pretĺkaní sa existenčným dnom zo dňa na deň. 


Nick (Jacob Cedergren) reprezentuje svet zachmúrených individualistických opovrhovačov svetských radostí, občas si zacvičí v posilňovni, dá si pivko a zbežný blowjob. Naproti tomu Nickov brat (Peter Plaugborg) žije len pre svojho syna, no podobne ako Nick si svojpomocne kompenzuje nezačleniteľnosť do spoločnosti – konkrétne drogami. Ich osudy sa prvýkrát po rokoch pretnú na matkinom pohrebe, no ani potom sa príliš nekontaktujú. Ako Martinovi spestruje jeho existenciu vnímavý syn Martin (Gustav Fischer Kjærulff ), tak Nickovi kríži cestu nebezpečný živočíšny babrák Ivan (Morten Rose).

Vinterberg opäť raz obhájil svoj status drsného a bolestne pravdivého rozprávača ľudských vydedencov. No zvyšok spoločnosti rovnako nehýri spokojnosťou, žije len o poznanie prijateľnejšie než ústredná dvojica. V prípade Ivana však ide o podobného zúfalca s nenaplnenou fyzickou túžbou v nevábnej izolácii svojho obézneho tela. V náznakoch dochádza vo filme k vzťahovému súzvuku, vzápätí ale sledujeme zosypanie krehkého domčeku z karát a zosuv k trpkej asocializácii. 


Niekoľkými zábermi z úvodnej sekvencie detstva súrodencov sa počas ich dospelosti konfrontujeme s citovým pozadím hrdinov a spoznávame ich potláčanú emocionalitu. Submarino im permanentne drží hlavu nad vodou, no obaja sa stíhajú ledva nadýchnuť. Obzvlášť úpornou sa stáva obetavosť Nickovho brata voči svojmu malému synovi, kde otcova snaha vďaka drogovej závislosti opakovane stroskotáva.
Táto švédsko-dánska dráma k nám opäť priviala trochu toho typického „severáku“, v ktorom si každá postava nesie svoje životné mantinely do chabo poznanej džungle medziľudskej komunikácie, aby sa za ne stihla včas schovať. Ťaží z toho mála, čo má k dispozícii v každodennom prežívaní, no na samotné žitie pripravená nie je. Drobné plamienky obyčajnej ľudskosti v nich ale stále blikocú a hrejú nás počas sledovania filmového príbehu. Aby sme si každý vzácny nádych náležito uvedomili a vychutnali.
Submarino (Dánsko, 2010, 110 min.) Réžia: Thomas Vinterberg. Námet: Jonas T. Bengtsson – rovnomenná kniha (2007). Scenár: Tobias Lindholm, Thomas Vinterberg. Kamera: Charlotte Bruus Christensen. Strih: Valdis Oskarsdóttir, Andri Steinn Gudmundsson. Hudba: Thomas Blachmann. Hrajú: Jakob Cedergren, Peter Plaugborg, Patricia Schumann, Morten Rose, Gustav Fischer Kjaerulff, Sebastian Bull Sarning