Veľkou devízou časozberných dokumentov Heleny Třeštíkovej bola vždy schopnosť vtlačiť do príbehu, zobrazujúceho v podstate všedné ľudské príbehy, nejaký širší spoločenský presah a nadčasové témy. Tak tomu bolo napríklad v jej monumentálnych cykloch – Manželských etudách a Manželských etudách po 20 rokoch. V nich sa zamerala na životné peripetie niekoľkých manželských párov a na vývoj ich vzťahov a pracovného i súkromného života.

Jedným z týchto párov boli aj Ivana a Václav, mladí študenti architektúry, ktorí sa rozhodli založiť si spoločnú rodinu. Třeštíková ich príbeh prepracovala do celovečerného dokumentárneho filmu s názvom Strnadovi a doplnila ich o ďalšie udalosti, ktoré nasledovali po roku 2006. Výsledkom je snímka, ktorá nielenže prehovára o rodinných a vzťahových ťažkostiach, ale aj porovnáva život v oboch režimoch a poukazuje na to, aký je život nepredvídateľný a plný paradoxov. Ivanu a Václava prvý krát stretávame, ako mladých, vysmiatych a navzájom zamilovaných študentov architektúry. Vezmú sa, odsťahujú do bytu po babke a čoskoro sa im narodí syn Honza. Obaja úspešne ukončia záverečné skúšky a začínajú si budovať kariéru – Václav pracuje ako stredoškolský učiteľ a má malú nábytkársku dielňu a Ivana vytvára dekorácie. Keď ich stretávame o takmer 20 rokov neskôr majú už 5 detí, veľký dom a predajňu nábytku v centre mesta. Ivana sa okrem domácnosti venuje účtovníctvu a pokračuje vo výrobe dekorácii a Václav sa snaží rozširovať svoju firmu.
KINEMAVIDEO4340. Hneď na začiatku treba povedať, že Ivana a Václav sú jednoznačne najpodnikavejším párom zo všetkých, ktoré boli zobrazené v Manželských etudách. Ako sa neskôr ukazuje, azda až príliš. Pre Václava sa stal obchod celým jeho životom. Rozširujúci sa podnik mu však napokon pridáva omnoho viac starostí a nešťastia, ako radosti. Ivana sa plne rozdáva medzi svojich 5 detí, domácnosť, vlastnú prácu a manžela. Následkom toho sú stupňujúce sa psychické problémy, najmä depresie a vyhorenie - časté to choroby dneška. Snímka i psychika oboch hrdinov tak prechádza emocionálnymi turbulenciami – od budovateľského nadšenia až po psychiatrické liečebne a pokusy o samovraždu. A ich deti, predovšetkým Honza a Martin, to všetko pozorne sledujú a reagujú na to úplne odlišne. Najstarší Honza prijal pri svojom aktívnom otcovi submisívne postavenie, čím sa v neskoršom veku odsunul do role pasívneho muža. Má problémy v partnerských vzťahoch, nevie si nájsť stabilnú prácu a azda až pridlho zostáva svojim rodičom „visieť na krku“. Mladší Martin, grázel, ktorý mal problémy s drogami a krádežami, rebelujúci voči svojim rodičom a večne utekajúci z domu, sa napokon z problémov dostal a pomerne nečakane sa stal najsamostatnejšou a najoptimistickejšou osobnosťou a tmelom rodiny.

V tomto prostom príbehu sa tak vyjavuje hneď niekoľko životných právd a múdier, ktoré sú síce samozrejmé, ale na ktoré sa pri zakladaní rodiny nikdy nedokážete dostatočne pripraviť. Nie je možné ich ani slovne pomenovať, pretože by sa stali až príliš banálnymi a klišeovitými. Napriek tomu je nesmierne obohacujúce ich sledovať. Obrovský dopad má na rodinu aj spoločenská situácia. Mladý pár je šťastný a začína si budovať život. Reálny socializmus sa tu prejavuje najmä v nezmyselnej byrokracii – v úradných sporoch o vodovodné kohútiky, či v potrebe prosiť národný výbor o možnosť predaja svojich vlastnoručne vyrobených suveníroch. Fascinujúce bolo sledovať aj extrémne dlhý rad pred obchodom. Zdá sa však, že mladá rodina má na seba predsa len o niečo viac času a omnoho menej stresov. Mladý pár nemá problém so získaním práce a uživením sa. 90. roky prežili v štádiu už spomínaného budovateľského nadšenia. Možnosti podnikania sa zdali byť nezmerné, rast večný a rodine sa skutočne darilo. Už o pár rokov neskôr však prišlo vytriezvenie. Manželia prestali zvládať brutálne tempo, ktoré v tvrdej konkurencii aj tak očividne nestačí. Depresie, stres, vyhorenie a strach sa na Václavovi i Ivane prejavujú stále viac.

Pri tomto tempe navyše tak trochu zanedbali svoje deti, ktorých pracovné začiatky taktiež nevzbudzujú veľkú nádej do budúcna. Martin sa ako-tak uživí a ostatní si prácu buď hľadajú, alebo napokon končia u otca. Jedným z najvýznamnejších dôvodov sú, samozrejme, ich osobnostné predpoklady, avšak Třeštíková jednoznačne poukazuje aj na odvrátenú tvár súčasného režimu. Časozberná forma však nie je zaujímavá len svojim širokým záberom, na ktorom najlepšie vidno veľkosť zmien a spoločenské pohyby. Snímka je tiež podnecujúca svojou nedohovorenosťou. Môžeme si len domýšľať, čo spôsobilo také obrovské manželské problémy, ako vyzeral Martinov život na ulici, či Václav mimo kamier skutočne neplače, či je to s obchodom naozaj až také zlé atď. Veľké časové skoky skrátka otvárajú priestor pre fantáziu a vytváranie si hypotéz.
Strnadovi sú naozaj podnetnou reflexiou života v socializme i kapitalizme, otcovsko-synovských vzťahov, partnerského súžitia i vzniku civilizačných chorôb.
Strnadovi (Česko, 2017, far., 102 min.)Réžia: Helena Třeštíková. Scenár: Helena Třeštíková. Kamera: David Cysař, Vlastimil Hamerník. Strih: Jakub Hejna. Producent: Kateřina Černá, Pavel Strnád