Niektorí herci (najmä tí pôsobiaci v Hollywoode) sa po určitom čase rozhodnú zúročiť svoje skúsenosti nadobudnuté pred kamerou v inej filmovej profesii. Presunú sa za kameru a ešte za všeličo iné a začnú režírovať. Tak vznikajú dve kategórie hercov-režisérov. Pre niektorých by bolo lepšie, keby sa vrátili k svojej pôvodnej práci. Iní majú talent a nakrútia skvelý film. Medzi hercov, ktorí tak spravili sa zaradil aj Andy Garcia. Realizáciu svojho celovečerného debutu plánoval dlhých 15 rokov. Napokon v roku 2005 nakrútil s rozpočtom iba 10 miliónov dolárov a v priebehu 35 dní film Stratené mesto, drámu z obdobia revolučných rokov na Kube spracovanú podľa predlohy G. Cabrera Infantea. A ešte niečo. Garcia patrí do tej druhej kategórie.

Havana roku 1958. Mesto, ktoré začína ožívať po západe slnka. V uliciach pulzuje rušný nočný život a každý kto niečo znamená, prichádza do nočné klubu El Tropico. Jeho majiteľ Fico Fellove sa často pohybuje vo vysokých kruhoch, no nikdy sa nemieša do politiky. Fico pochádza z dobre situovanej rodiny. Jej členovia sa už tradične každý deň stretávajú na spoločnej večeri. Politická situácia na Kube sa vyostruje a odporcovia diktátora Batistu sa pokúšajú o jeho zvrhnutie. Idyla bezstarostného života sa vytráca v momente, keď revolučné myšlienky zasiahnu priamo členov rodiny. Najmladší Ficov brat odchádza do vnútrozemia aby sa pripojil k partizánom. Budúcnosť rodiny začína byť neistá.


Garcia vykresľuje príbeh klanu Fellove na pozadí zložitých historických udalostí. Využíva klasické lineárne rozprávanie, ku ktorému sa pripájajú vedľajšie príbehy. Podstatná je postava Fica. Garcia sa nesnaží zachytiť celkovú dobovú situáciu na Kube. Volí len jednu perspektívu hlavnej postavy a jeho rodiny. Stratené mesto má mierne autobiografické črty. Ponúka však značne skreslený pohľad a jeho pokus o hodnotenie dejinných súvislostí vyznieva rozpačito. Zdá sa, že pre Garciu je daná téma príliš osobná a ako syn kubánskych emigrantov si nedokáže udržať odstup.
To sa prejavuje v momentoch, keď stretávame postavy prezentujúce skutočné historické osobnosti. Z tých vyniká najmä Ernesto "Che" Guevarra ako cynický vtipkár s uhrančivým pohľadom. Castro zostáva len nepodstatnou postavou bez tváre.
Iný problém vzniká pri dvoch konkrétnych vedľajších postavách. Záhadný spisovateľ v podaní Billa Murraya sa vo filme objavuje náhle bez vysvetlenia. Jeho prítomnosť je z hľadiska príbehu úplne zbytočná. Podobne Dustin Hoffman ako známa figúra podsvetia Mayer Lansky, len pramálo súvisí s dejovou líniou a ani nemá dostatok priestoru. Jednoducho Garcia vsadil na mená známych hercov a ich účinkovanie vo filme má v prvom rade nalákať diváka. Paradoxne práve „zbytočná“ postava spisovateľa z časti zabraňuje tomu, aby zo Strateného mesta nestala nudná moralita. Murray pokračuje vo svojej línii iróniou oplývajúcich sympatických zabávačov a vnáša do filmu svoj typický humor. Napríklad vtipne glosuje nové nariadenia, ktoré zavádza v spoločnosti revolučná vláda. 


Garciov celovečerný debut svojou štruktúrou výrazne pripomína Coppolovho Krstného otca (v tretej časti si Garcia zahral). Spojitosť je výrazná v epickom poňatí príbehu a v motíve rodiny (je zaujímavé, že Garcia uvažoval o tomto filmovom projekte práve od roku 1990, keď sa Krstný otec III nakrúcal). Nevládne tu síce pravidlo omerty, no tradícia každodennej spoločnej večere v kruhu rodiny naznačuje, že súdržnosť nie je prázdnym pojmom. Otec je autoritou a všetky podstatné záležitosti sa riešia v kruhu rodiny. A podobne ako v Krstnom otcovi aj v Stratenom meste sa hlavná postava snaží uchovať tradičné hodnoty napriek spoločenským zmenám. 
Nie len pre príbuznosť k filmu Krstný otec môžeme Stratené mesto pokojne označiť za retro film. Garcia hojne používa dvojexpozície, spomalené zábery a vyhýba sa rýchlemu strihu. A tiež tempo filmu je viac-menej pomalé. Neexperimentuje, skôr využíva anachronické filmové postupy. Napríklad scéna pokusu o prevrat nápadne pripomína scénu na Odeských schodoch z Krížnika Potemkina. A iná spojitosť s Ejzenštejnom. V pasáži, v ktorej sú vkomponované archívne zábery, film náhle stráca farbu. Jediným farebným prvkom je kubánska zástava, v ktorej je oblečené mladé dievča v dave. 


Mojou osobnou výhradou je, že Garcia nedáva väčší priestor ženám. Stratené mesto je totiž filmom o mužoch. O ich heroickosti, ale na druhej strane aj o ich chybách, za ktoré sú ochotní platiť. Žena je odsunutá do úzadia. To sa najviac prejavuje v milostnom vzťahu Fica k Aurore, vdove po bratovi Luisovi (vlastne jedinej výraznej ženskej postave). Je to len akási krásna a vznešená figúrka bez duše (bohužiaľ sa tento problém netýka len ženských postáv).
Pod Garciovým vedením vznikol divácky atraktívny film. Obsahuje skvelú hudbu, silný príbeh (niekedy však predvídateľný) a dobre zvládnutú kameru. Stratené mesto sa niekedy pohybuje na hranici gýča a v závere stráca na tempe, no ako celok funguje. Je zjavné, že Garcia je odporcom súčasného režimu. Stratené mesto tak môžeme vnímať ako protest a zároveň aj ako akýsi filmový pomník obetiam revolúcie.
Lost City (USA, 2005, 143 min.) Réžia: Andy Garcia. Scenár: G. Cabrera Infante. Kamera: Emmanuel Kadosh. Hudba: Andy Garcia. Hrajú: Andy Garcia, Inés Sastre, Tomas Milian, Richard Bradford, Nestor Carbonell, Enrique Murciano, Dustin Hoffman, Bill Murray.