Svätiť sa musí aj na fronte, hoci sú Vianoce prvej svetovej. Odložili zbrane, zasadili stromček. Absurdita vojny a humanita človeka v plnej poľnej...

Rok 1914 sa už chýlil ku koncu, no vojnový konflikt ani po necelom pol roku neutíchal. Už to bolo jasné všetkým v teple domova i chrabrým bojovníkom na fronte. Tieto Vianoce sa spoločne sláviť nebudú, ba čo je horšie, pre niektorých (ak nie pre väčšinu) môžu byť aj posledné. Nezmyselnosť vojny je v plnom prúde a toto nie je žiadna antická doba, kde by sa v čase sviatku (či analogicky k olympijským hrám) prestalo bojovať, alebo venovať krvilačným aktivitám. Ale predsa svitá nádej, ktorá utkvela v samom vnútri človeka a dokumentuje to aj tento film inšpirovaný skutočnými udalosťami. V tom roku bola totiž ešte sila humanity natoľko silná, že sa vojaci troch strán rozhodli na Štedrý deň prestať bojovať a hoci pochádzali z troch rozličných krajín (boli tu Nemci, Škóti i „domáci“ Francúzi), dokázali nájsť spoločnú reč a užiť si sviatky v pokoji (čo je vzhľadom na čas i dejisko obrovský paradox). Spájajú ich nielen rovnaké túžby po hodinách svätenia, ale aj trojica vedúcich mužov, ktorí smerujú k rovnakému cieľu, ale sú predsa takí odlišní. Francúzsky poručík Audebert je tu na pohľad skôr omylom a väčší boj zohráva vo svojom vnútri so strachom ako s nepriateľom na fronte. Škótsky páter Palmer dokáže kázať v hociktorej hodine a liať do duší svojich spolubojovníkov potrebnú podporu. Nemecký veliteľ Horstmayer môže vyzerať ako krvilačný líder, ale je to práve on, ktorý sa rozhodne začať s vianočnými stromčekmi ako prvý...


Prvá svetová vojna je oproti druhej na filmovom plátne oveľa zriedkavejšie, ale keď sa objaví, stojí za to. Je zrejmé, že sa tu stretneme výlučne s európskymi témami, ale vďaka aj za ne, pokiaľ môžu byť také silné a zaujímavé, ako v prípade tohto kúsku. Našinec, ktorý sem príde na vojnový film, dostane svoju dávku treskúcej akcie v prvých minútach, aby potom zavládol pokoj a priestor dostali dialógy vedúce k časovo obmedzenému zmiereniu. S výnimkou troch veliteľov tu nenájdeme jasne vykreslených hrdinov ako v iných, skôr heroickejšie ladených snímkach, ale tri armády, ktoré majú vlastné nátury, no v tento sviatočný deň dokážu držať spolu. Je to správny postup, ktorý dá vyniknúť popisovanému činu a nie jednotlivcom, hoci o kvalitné herecké výkony zo všetkých kútov Starého kontinentu tu núdza nebude (Guillaume Canet, Benno Fűrmann a stále mnou nepochopená krásavica Diane Krueger).
Je len na vás, či sa necháte strhnúť alebo nie. Na jednej strane tu máte totiž všetky predpoklady – máme tu predovšetkým silný námet, ktorý ťaží nie z absurdity situácie, ale predovšetkým tu servíruje nezmyselnosť vojny v inom formáte. Netreba dvadsaťminútové vojnové scény, keď sa dá akcentovať iným spôsobom. Na čo použiť zbytočne komplikované či epizodické rozprávanie, keď tomuto príbehu aj tak najviac svedčí lineárny posun vpred s vhodným pomerom reality a fikcie, ktorý našťastie scenárista zvládol. Aj vrátane gradácie z vojnovej vravy k posvätnému večeru s množstvom sprievodných emócií. Je dobré sledovať kúsok, v ktorom režisér pevne zviera opraty a nenechá si robiť všetkých zúčastnených čo chcú, aby nevznikla príliš veľká miera pátosu či patetickosti. K väčšej miere sugescii prispieva fakt, že toto je európska produkcia (hoci hlavnú rolu zohrávajú Francúzi, ktorí poslali film bojovať aj o Oscara, no, žiaľ, neuspeli), a tak každá armáda hovorí vlastným jazykom – zaznieva tu nemčina, francúzština i angličtina s ťažkým škótskym prízvukom. Sú tu zaujímavé kontrasty tvrdých akčných scén, ale aj humorne poňatých situácií. Jednoducho, toto je film, ktorý má srdce a nebojí sa ho dať divákom.


Pravda, kto chce kritizovať, príležitosť si nájde. Niekomu môže vadiť nasadené tempo, ktoré si skutočne dáva načas. Stopáž 115 minút využíva vlastným spôsobom, keď na akčnú vravu vyhradzuje iba pár scén a potom už dáva priestor skôr emóciám a akcie je tu skutočne v celkovom súčte pomenej. Niekomu bude vadiť, že film predsa len tlačí miestami na pílu a toto sa v skutočnosti nemohlo stať, že je to príliš vyumelkované v prospech filmu a nestotožní sa s predkladaným obsahom. Iste, ale pri pohľade na zástup mnohých filmov, ktoré chcú zdôrazniť, aká je vojna zlá a nehumánna a snaží sa tak činiť prostriedkami výlučne agresívnymi, je v skutočnosti postup tvorcov oveľa inteligentnejší a lepšie sa vryje pod kožu. Keď už nič iné, užijú ho si aj diváci (a najmä diváčky), ktoré by si pri vypadnutých vnútornostiach skôr zakrývali oči.
Štastné a veselé sú výborným filmom, ktorý nastavuje zrkadlo do minulosti a aj v súčasnosti zdvíha varovný prst nad témou vojny, no veľmi svojským spôsobom. Tam v roku 1914 zažili vojaci skutočné peklo, ale našli si priestor na vlastné, možno najkrajšie, Vianoce svojich životov. Áno, pre mnohých boli možno posledné, ale zomrieť so spomienkami na nedávny pocit šťastia, nie je zbytočné či malicherné...
Joyeux Noël (Fran/Nem/UK/Bel/Rum., 2005, 116 min.) Réžia: Christian Carion. Scenár: Christian Carion. Kamera: Walther Vanden Ende. Hudba: Philippe Rombi. Spev: Nathalie Dessay, Rolando Villazon. Hrajú: Diane Kruger, Benno Fürmann, Guillaume Canet, Dany Boon, Gary Lewis, Daniel Brühl, Alex Ferns