Nálepka sociálnej kinematografie súčasný slovenský film zbytočne traumatizuje a občas vháňa do podoby, ktorá rámcovo presahuje jeho možnosti. Vytvorenie kvalitného diela je náročnou požiadavkou a netreba ju v domácich podmienkach navyšovať umelým vynucovaním si žánrovej pestrosti.

Výborný autorský celovečerný debut Rasťa Boroša už na začiatku podvedome ochraňujeme pred možnými výhradami: síce roadmovie, ale opäť sociálne ukotvená. Čo obyčajne znamená: dej a postavy zo slabšej až okrajovej spoločenskej vrstvy, zápletka a motivácie ovplyvnené zlou finančnou situáciou hrdinov. To všetko so Stankom súvisí. Jeho realistická výbava je zapustená vo svete na pomedzí biedy a kriminality - v klasickom filmovom miestopise boja o prežitie.
KINEMAVIDEO3879.
Toto prostredie vnímame cez dve protiľahlé strany sveta, jednej zabývanej tými úspešnejšími, druhej v ňom stratenými. Stratenci sa stali predmetom autorovho záujmu, empatie, strojcami témy a hodnovernej romance, ktoré však nie sú len prvoplánové. Téma vzťahu, ktorý oživuje všetkých, a teda aj stroskotancov, lúzerov a zúfalcov, zaplnila nielen príbeh filmu, ale posiala jeho výpoveď nežnou, emotívnou nádejou. Veď aj taký trpák ako Stanko, voči ktorému si dovolí protestovať aj opustené mačacie mláďa, nájde svoju spolupútničku a chránenkyňu...
Ich cesty sa skrížia v situácii, keď znevažovaný Stanko zatúži po uznaní a odvrhnutá bezmenná dievčina - pre Stanka „krpatá“ - po matkinej blízkosti. Stanko sa nečakane stáva učiteľom, vykladačom sveta a existencie na ulici. Jeho „talentovaná“ žiačka ho v praxi prekonáva hneď od začiatku, ale Stankov komplex sa v ich vynútenom spojenectve premieňa na zohrievanie jej odvrhnutej dušičky. Sme svedkami zrodu vzťahu, ktorým je viac zaskočený „zabrzdený“ muž, než materinský inštinkt ženy. Ich „bezdomovecké“ teplo blízkosti sprevádza vo filme spriaznené teplo humoru.

Závislosť jedného na druhom sa u oboch opustených hrdinov vytvára uprostred scenérií krásnej, majestátnej krajiny, voči ich trápeniam však celkom ľahostajnej. Táto nezabývanosť v zabývanom svete predstavuje dôležitú kontrastnú líniu vzťahu postáv k prostrediu a zároveň aj ústredný tragický motív. Obrazy života v aute, kamióne, nomádskych nocí pri ohníčkoch na územiach nikoho jemne prízvukujú, že civilizačné osídlenia zeme nie sú a zrejme ani nikdy nebudú pre všetkých.
Pre Stanka je Slovensko nanič, avšak pre prácu na poliach s mrkvou v cudzine má jasnú odpoveď – nikdy viac. Oproti drine vyhradenej pre „otrokov“ z východu a tretieho sveta uprednostní pofidérne styky a zapletie sa do obchodovania so ženami. Jeho mentálna a citová zaostalosť urobila z neho „darmošľapa“ talianskych pláží a terč výsmechu miestneho mafistu.
Samotný filmový dej je reštriktívny, jeho obrysy možno dobre odtušiť cez postavy a ich jedinečne autentické, nijak vysvetľujúce dialógy. Príbeh, ponorený pod situáciami a statickejšími kompozíciami, prekonáva svoje sociálne ukotvenie. Postupne vytláča na povrch podmanivý, zovšeobecňujúci obraz túžby po blízkosti, spoznanej až bolesťou straty a u Stanka prežitím osobného zlyhania. Hlavné postavy oboch stratencov si v tejto ľudomilnej tragikomédii udeľujú vzájomnú dôstojnosť, o ktorej dovtedy netušili.

Formálne vycizelovaný, čistý a kompozične sugestívny Stanko prináša do slovenského filmu originálnu postavu, ktorú nezameniteľne zviazal s jej predstaviteľom Petrom Kočanom a jedinečným umiestnením herca medzi nehereckými výkonmi. Charakterovo a vonkajším prejavom, vrátane dikcie, spôsobu chôdze a pohybov, vytvoril Kočan komplexne autentickú, bezchybnú štúdiu hlavného hrdinu. Schopnosť režiséra filmu pracovať súbežne s nehercami dokladá okrem skvelého použitia farebnej škály hlasov a dramatického partu mačky napríklad aj emocionálne vypätá scéna stretnutia dievčiny s matkou, snímaná detailom tváre mladej hrdinky, aby cez vzácnu presnosť jej nehereckej mimiky ponúkla divákovi plnú účasť na pocite filmovej postavy.
Po snímkach Môj pes Killer a Koza uzatvára Stanko pomyselnú kinematografickú trilógiu tuzemských „biednych ľudí“, za ktorých sociálny osud sa ich tvorcovia postavili vo formálne „dokonalom“ a metaforicky prevedenom diele. Stanko je z nich emocionálne najotvorenejší, s veľmi pôsobivou hudobnou zložkou (David Kollar) a ak si „požičal“ k talianskym reáliám aj odkazy na jej klasiku, Felliniho Cestu, nemáme mu tieto cezhraničné výpožičky nijak za zlé. Treba tiež dúfať, že uvedeniu filmu v teritóriách korektnosti nebude politicky brániť obraz „etnickej náchylnosti ku krádeži“.
Stanko (SR, 2015, 79 min.)Réžia: Rasťo Boroš. Scenár: Rasťo Boroš. Hrajú: Peter Kočan, Ivana Kanalošová