Po niekoľkých úvodných minútach snímky Sprisahanie šedej rasy sa vám možno na tvári usadí zľahka škodoradostný úškrn. Slováci hľadajú kruhy v obilí, burácajúcimi monológmi obhajujú svoju vieru v celosvetové konšpirácie, hovoria o pozorovaniach lietajúcich tanierov či dokonca o úchvatnom mimozemskom sexe – pomädlíte si ruky: toto bude kus drsnej sociálnej satiry! S pribúdajúcou minutážou však začne chápať, že vás žiadna Cooltúra 2 nečaká.

Dokumentarista Maroš Berák (rozhovor Petra Konečného s režisérom si môžete vypočuť TU) sa totiž tému ufológie na Slovensku rozhodol spracovať metódou „neutrálneho až ľahostajného pozorovania“ (jeho vlastnými slovami). Čo to znamená v praxi? Osemdesiatminútovú koláž autentických výpovedí najpestrejšej vzorky respondentov, ktorých spájajú len dve veci – viera v mimozemské civilizácie a ochota o tom hovoriť na kameru...
Fascinácia tým, čo nemôžeme dokázať ani vyvrátiť už raz k ľudskej povahe patrí. Niektorí sme ochotní pripustiť len opatrné „čo ak..?“, iní z nás sa do farbistých teórií ponoria až po špičky uší a sú pripravení viesť za svoju verziu pravdy ostré argumentačné vojny. Aj tí najpragmatickejší a najracionálnejší z nás pravdepodobne majú jeden či dva špecifické zážitky – skúsenosť s javom alebo situáciou, ktorú nie sú schopní rozumovo vysvetliť. Zdá sa však, že sa tieto nevysvetliteľné javy s ťažko prehliadnuteľnou prevahou stávajú ľuďom, ktorí k nadprirodzenu, ezoteričnu či konšpirátorstvu majú pozitívny vzťah od nátury.
KINEMAVIDEO4213.
Je jasné, že nakrútiť na podobnú tému vyvážený, objektívny a dôveryhodný dokument je úloha neľahká. Maroš Berák sa ale, napokon, o nič také zrejme ani nepokúšal. Jeho film Sprisahanie šedej rasy nechce zodpovedať otázku existencie mimozemského života a jeho kontaktov so životom pozemským. Je len nezvratným potvrdením existencie ľudí, ktorí v to veria.
Berák na svojom filme o UFO pracoval dlhých šesť rokov. Jeho, a vo filme aj divákovými, sprievodcami touto témou sú najmä slovenskí ufológovia Miro Karlík a Peter Paulík. Ich výpovede a názory sa ale prestriedavajú s výpoveďami najrôznejších mužom a žien, ktorí tvrdia, že s javom UFO prišli do osobného styku. Väčšina z nich rozpráva o neobvyklom vizuálnom zážitku, niektorí sa na kameru rozhovoria aj o hlbšom pocitovom vnímaní či dokonca vlastnom filozofickom zdôvodnení. Niektorí hovoria na kameru v pohodlí svojich obývačiek, nad vínkom či večerou, iní volia anonymitu záberov „od chrbta“ či s virtuálnou páskou cez oči. Takmer spravidla sú výpovede tej druhej skupiny o čosi farbistejšie, kvetnatejšie, dramatickejšie.

Vizuálna podoba filmu zo zaužívaných koľají dokumentárnej tvorby nijak výrazne nevybáča – (prevažne) statické detaily rozhovorov, reportážna „akcia“ z terénu (kruhy v obilí, výjazdy za očitými svedkami z maringotiek), sem-tam nejaké to rybie oko. Jediným výraznejším vizuálnym konceptom je (opakujúci sa) záber na mochoveckú jadrovú elektráreň, ktorá sa, údajne, stala dejiskom istého skupinového stretnutia s UFO-m (pri troche sarkazmu vás ale medzi účinkujúcimi a rádioaktivitou napadne aj iná možná spojitosť). Čo však snímku Sprisahanie šedej rasy od „bežnej dokumentaristiky“ nápadne vyčleňuje je totálna, a podľa všetkého zámerná, absencia dramaturgie. A nie je to celkom dobre.
Maroš Berák svojmu divákovi evidentne žiaden názor podsúvať nechce – chce, aby si ho divák utvoril sám. Na základe čoho si to ale divák má v tomto prípade vlastne svoj názor utvárať? Pred kamerou sa striedajú viac aj menej podivní ľudkovia, ktorí si vzájomne vymieňajú názory, ktoré nemajú čím podložiť. So skalopevným presvedčením vyrátavajú, koľko presne je vo vesmíre inteligentných rás, s istotou učiteľa matematiky prednášajúceho o Pytagorovej vete vysvetľujú, ako sa návštevy mimozemšťanov na Zemi zintenzívnili po jadrovom útoku na Hirošimu, zasväcujú nás, dokonca, do tajov mimozemského orgazmu. Okrem svojej neochvejnej viery v UFO nám ale jedným dychom tvrdia aj to, že svet ovládajú reptiliáni, že Obama je iluminát, že Kennedy zomrel, lebo chcel zverejniť pravdu o mimozemšťanoch.

Ak by sme chceli triedenie dôveryhodných zdrojov od tých obskúrnejších nazvať „oddeľovaním zrna od pliev“, Sprisahanie šedej rasy je nie len celozrnným, ale priam multicereálnym produktom. V zdravej výžive je to možno vítané, na veľkom plátne s nulovým autorským naratívom či akoukoľvek názorovou protiváhou je to ale, hádam, až nebezpečné. O čom v skutočnosti svedectvá týchto ľudí vypovedajú? Dozvieme sa z nich niečo hmatateľné o mimozemšťanoch? Alebo dokonca o našom pozemskom svete? Nevypovedá väčšina z nich v skutočnosti len o sebe samých?
Odhliadnuc od toho, čo si myslíte o obsahu filmu, je tu ale tiež nemalý „problém“ s jeho formou. Sprisahanie šedej hmoty sa na vás, skrátka, valí a valí a valí, ako nekonečný monotónny tok informácií a dojmov, ktoré (s výnimkou piesne na začiatku aj konci) vlastne nemajú hlavu ani pätu. Ak by vás aj jeho obsah skutočne oslovil, z tohto neučesaného balíka si len ťažko vydolujete niečo konkrétne.
Pokiaľ ide o kvantum zozbieraných záberov a výpovedí na túto špecifickú tému, zanietenosť Maroša Beráka v našich reáliách asi sotva niekto prekoná. Zámer vytvoriť z tohto materiálu dokument s nejakou substančnejšou výpovednou hodnotou mu ale nevyšiel.
Sprisahanie šedej rasy (SR, 2017, 80 min.)Réžia: Maroš Berák. Spolupráca na filme: Zuzana Piussi. Produkcia: Vít Janeček, D1 film. Analýza vesmírnych zvukov: Ján Boleslav Kladivo