Špina je príbehom dospievajúcej sedemnásťročnej Leny, ktorá je na vrchole puberty. Rebeluje proti rodičom, zažíva svoje prvé zamilovanie i tajné nočné dobrodružstvá. Jej svet plný snov však naruší znásilnenie zo strany učiteľa, do ktorého sú platonicky zamilované všetky dievčatá. Jej pocity viny, hanby a strachu, že jej nikto neuverí ju dovedú až k pokusu o samovraždu. Lenina rodina je v šoku a ona sama sa ocitá na psychiatrii. Skúsme si predstaviť, že sa nájde tvorca, ktorý do filmu zasadí nasledujúcu situáciu. Slávny fotograf fotografuje africké dieťa plaziace sa po zemi a za ním sediaceho supa. Dieťaťu nepomôže. Odíde preč, po chvíli si sadne a rozplače sa. Nikdy sa nedozvieme prečo mu nepomohol a dieťa pravdepodobne zomrelo. Uverili by ste tomu, keby je vo filme vyobrazená takáto málo pravdepodobná a nijak nemotivovaná situácia? Ja by som s tým problém mal a pritom sa v realite takáto udalosť skutočne odohrala.

Teraz si predstavte scénu, v ktorej násilník znásilňuje dievča v dome, kde sa nachádzajú jej rodičia i brat. Dievča v istých momentoch nemá zapchaté ústa, ale nezačne kričať o pomoc a ani nekladie až taký veľký odpor. Ich tichý zápas nikto nepočuje. Mohla by sa v realite takáto situácia odohrať? Verím tomu, že mohla, ale v prípade umeleckého diela to pôsobí, ako keby scenárista nechal nepotrebnú postavu usmrtiť náhodným zamotaním sa do elektrických drôtov. Obzvlášť veľký pozor si na to musia dávať práve tvorcovia psychologických drám, ako je Špina.
KINEMAVIDEO4322.
Problém Špiny tkvie práve v tomto. Snaží sa demaskovať správanie sa spoločnosti ku znásilneným ženám, prípadne ženám ako takým, poukazuje na problémy psychiatrickej liečby a zobrazuje krutý vnútorný boj „preživšej“ znásilnenia. Do tohto realistického „korpusu“ však prenikajú nemotivované, nepravdepodobné a tiež prehnane expresívne prvky. Spomínaná scéna znásilnenia, ktorá je katalyzátorom rozprávania a ústredným motívom filmu Špina je pre mňa presne takýmto prvkom.
Chápem snahu tvorcov o poukázanie na to, že znásilnenie často prebieha zo strany známych. Chápem, že to ešte zvýrazňuje samotu hrdinky, ktorá je síce obklopená ľuďmi, ale nikto jej nepomôže. A chápem aj to, že sa takáto situácia niekedy môže odohrať, lebo psychika. Ale keď sa na to pozerám v kine, tak sa skôr začudovane pýtam: „Prečo nezakričí?“, prípadne: „To by to nikto nepočul?“ Pritom cieľom mal byť šok a znechutenie. Stačilo, aby rodičia odišli, čo ja viem, na nákup.

Podobne nepravdepodobne na mňa pôsobí nekompetentnosť psychiatričky na klinike, kam sa traumatizovaná hrdinka o nejaký čas dostane. Nemám žiadne ilúzie o stave slovenského zdravotníctva, v tomto ohľade je trefné najmä depresívne prostredie a citový chlad a nezáujem personálu, ale psychiatrička je až príliš neschopná. Sedenia nemá vôbec pod kontrolou, pacienti sa medzi sebou mlátia a urážajú tým najhorším možným spôsobom, v mnohých situáciách dokonca ešte prilieva olej do ohňa svojou nedôverou, otázkami a narážkami.
Sestra Ratchedová z Formanovho Preletu nad kukučím hniezdom je napríklad rovnako monštruózna, ale o jej zámeroch a schopnostiach nemáte pochybnosti. Opäť môže byť odpoveďou to, že aj takéto psychiatričky niekde určite sú a zároveň je to obžaloba spoločenskej nedôvery voči obetiam znásilnenia a neschopnosti systému, ale pri sledovaní filmu som bol skôr rozhorčený nad stvárnením. Film mal, keď už nič iné, túto jej nekompetentnosť ešte viac reflektovať. V neposlednom rade ma iritovali neustále citové výbuchy všetkých postáv. Vo filme stále niekto kričí, plače, nadáva, mláti sa s niekým, dostáva hysterické záchvaty, ničí veci atď. Tvorcovia nám skrátka musia jasne, jednoznačne a na xy príkladoch ukázať, aké je všetko zlé a rozkladajúce sa. Po čase to však svojou repetitívnosťou a prehnanosťou u mňa docielilo presný opak. Po asi desiatich citových výbuchoch som už začal byť voči všetkým udalostiam letargický. Žiadna gradácia, prostredníctvom ktorej by ma v jednej chvíli tvorcovia strhli na zem a podupali, sa tak nekonala. V tomto prípade absentovala miera.

Toto všetko je veľká škoda, pretože tvorcovia mimoriadne presne a verne odpozorovali mnohé spoločenské i duševné problémy. Znásilnenie na Slovensku až príliš veľa ľudí zľahčuje a mnohí následne „preživším“ neveria, že boli skutočne znásilnení. Často napríklad hľadajú ospravedlnenia pre násilníkov. Uzavretie sa do seba a sebapoškodzovanie namiesto hnevu na vinníka zo strany hlavnej hrdinky je v tomto prípade takisto veľmi trefné, veď ide o učiteľskú autoritu, rodinného priateľa a idol študentiek.
Komplikovaný psychický vývoj hlavnej postavy smerom k emancipácii i zblíženia sa s bratom bol takisto veľmi pôsobivý. Rovnako aj výkon Dominiky Morávkovej-Zeleníkovej, ktorá má na podobné typy postáv už pomaly trademark (Pírko a Špina). Slovenská psychiatria takisto nie je práve klenotom tejto krajiny, hoci sa vraj za posledné roky výrazne zlepšila. Zvolený štýl navyše netrpí roztrieštenosťou ako tomu bolo v prípade Pírka. Tvorcovia sa snažia predovšetkým o verizmus – autentické prostredie, kamerová dištancia atď., v ktorom postsocialistická šeď a „špina“ ešte lepšie vynikne. V súlade s týmto veristickým realizmom však následne vyniknú aj vyššie spomínané problémy. Snahou Špiny je teda pomenovať viaceré negatívne spoločenské tendencie a následne ich dôsledky chrstnúť divákom do tvárí čo najextrémnejším, ale pritom stále realisticky pôsobiacim spôsobom. Svoj účel to síce splnilo, snímka má viaceré kvality, pomenúva dôležité spoločenské témy a výsledný tvar je súdržný a presný, ale spracovanie často odvádza divácku pozornosť neželaným smerom a dokáže iritovať. Pri pohľade na iné recenzie a hodnotenia je možné, že ide iba o môj problém. Sledovanie filmu však pre mňa nebolo práve najľahšie a tak aj napriek viacerým „objektívnym“ kvalitám, nemôžem filmu blahorečiť.
Špina (SR/ČR, 2017, 88 min.)Réžia: Tereza Nvotová. Scenár: Barbova Námerová. Hrajú: Dominika Morávková, Anna Rakovská, Róbert Jakab, Anna Šišková, Patrik Holubář...