Ak niekto po šiesty krát realizuje rovnaký film, má dôvod byť z toho unavený. To sa však nedá povedať o japonskom režisérovi Takashi Shimizu. Americkí producenti mu po úspešnom remaku umožnili nakrútenie ďalšieho dielu. Kým v jednotke mal možnosť vďaka dostatočným financiám zdokonaliť svoj originál (najmä, čo sa efektov týka) a dosiahnuť ním želaný úspech, v pokračovaní mu už akosi došli sily a predovšetkým nápady.

Keďže ide o pokračovanie, na úvod si dovolím uviesť krátke porovnanie. V prvej časti sme boli svedkami prekvapivých scén, niekoľkých šokujúcich okamihov, usporiadaných v diskontinuitnom rozprávaní tak, že až s blížiacim záverom začali do seba jednotlivé prvky a príbehy zapadať a dávať zmysel. V tom tkvelo aj prekvapenie, dostatočné napätie a dobrá atmosféra (týka sa to najmä divákov, ktorí nevideli originál). Rovnako pokračovanie má rozbitú naratívnu štruktúru, no prekvapivé momenty takmer absentujú a atmosféra je nulová.


Nenávisť sa odpútala z jedného konkrétneho miesta a zabíja všade. Spôsob a prostriedky sa nemenia, mení sa len intenzita. Nenávisť sa opäť preberá k činnosti, po príchode Kareninej sestry Aubrey Davis. Tá spolu s novinárom pátra po príčinách záhadných vrážd a zmiznutí. Spoločne zisťujú „prekvapivé“ informácie, ktoré ich vedú k minulosti zabitej ženy Kayako. 
Kým v prvej časti môžeme smelo hovoriť o ozvláštnení vďaka spôsobu narácie, v Smrtiacej nenávi2ti ide o rušivý element. Prelínanie jednotlivých dejových línií spôsobuje odsun, respektíve prerušenie napätia. Vo filme sa prelínajú tri príbehy, z toho dva pôsobia veľmi umelo a vykonštruovane. Mladé stredoškoláčky navštívia dom, kde prebýva nenávisť, pretože... (by bolo asi málo obetí, alebo autori potrebovali nejakým spôsobom zaujať diváka). Nenávisť sa aj vďaka nim začína šíriť na iných ľudí.
Japonské horory majú tú schopnosť, že (vo väčšine prípadov) dokážu vďaka výbornej atmosfére - od začiatku do konca - zaujať diváka a tým pokryť akúkoľvek alogickosť či už deja, alebo konania postáv. Rovnako dobre majú rozvinutú štruktúru narácie, v ktorej je len málo prázdnych momentov, uvoľňujúcich napätú atmosféru. Výborným príkladom toho sú aj japonské originály Nenávisti: Ju-on: The Grudge I a II. Americké horory (nechcem globalizovať) sú veľmi nepresvedčivé vo svojom rozprávaní. Málokedy zobrazované dokáže plnohodnotne zapôsobiť na diváka tak, aby mal pri sledovaní aspoň nepríjemný pocit, keď už sa nebude báť. Popri tom akoby existovali určité kvóty, podľa ktorých je možné, tú ktorú postavu obetovať. Pri prvom remaku Nenávisti ma tento pocit obchádzal, možno aj preto, že japonský režisér sa v skutočnosti zameral na prepis vlastného diela. Druhá časť vo mne uvedený poznatok dokonale utvrdila. (Nemôžem však uvádzať konkrétne prípady, pretože by som mohol niečo prezradiť.)


Vysvetlenie, vysvetlenie a opäť vysvetlenie. Asi v takomto množstve je divák zasypávaný informáciami o tom, čo sa stalo predtým a ešte predtým a v ešte vzdialenejšej minulosti. Netvrdím, že je úplne zbytočné vysvetľovať, čo sa stalo v jednotke, ale netreba to preháňať. Do úzadia tým pádom ustupujú tie momenty, ktoré by mali tvoriť gro hororu. Strašidelné chvíle sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky (zatvorenej), aj tie sú spravené tak, že nikoho neprekvapia. Hudba a ruchy veľmi presne napovedajú, kedy k niečomu príde. Šokujúce momenty z jednotky sa opakujú, ale samozrejme už nie sú šokujúce. Hororová atmosféra zabudla začiatok predstavenia a potom ju už asi nepustili do sály. A tak veľmi tam chýbala. K tomuto výpisu môžeme pridať veľmi nepodarený strih, ktorý predčasne eliminuje každý náznak napätia. Rovnako spomínané rozdelenie a „rozhádzanie“ dejových línií neoživuje príbeh, skôr naopak, pôsobí rušivo. K výpisu nedostatkov môžeme pripočítať aj herecké výkony. Protagonisti by sa oveľa viac hodili do teenagerskej komédie ako do hororu. K tomu im dopomohol aj sám autor tým, že vytvoril akúsi skrumáž sekundárnych postáv bez akejkoľvek dôležitosti. Pekným príkladom je stereotypná blondínka. Dominantná v školskej partii, no naivná a nerozumná, ktorej koniec účinkovania v príbehu je predvídateľný, ešte predtým, ako sa niečoho dopustí.
Na záver by som rád povedal, že pevne verím, že kruh nenávisti sa uzatvoril a japonský režisér sa už nebude pokúšať o ďalšie pokračovanie. No moje prianie nebude vyslyšané, pretože už na budúci rok sa chystá tretí diel. Pre tých, ktorí majú chuť na pokračovanie Nenávisti jednoznačne odporúčam japonskú verziu.
Grudge 2 (USA, 2006, 92 min.) Réžia: Takashi Shimizu. Scenár: Stephen Susco. Kamera: Katsumi Yanagijima. Hudba: Christopher Young. Hrajú: Sarah Michelle Gellar, Amber Tamblyn, Arielle Kebbel, Jennifer Beals, Edison Chen, Christopher Cousins, Takako Fuji