Režisér Tomáš Vorel sa slovenskému divákovi naposledy pripomenul snímkou Cesta z města spred piatich rokov. Príjemná komédia, v ktorej programátor Honza v podaní Tomáša Hanáka uteká pred stresom a hektickým životom v meste na vidiek, aby zistil, že život nie je len práca, bola divácky mimoriadne úspešná. Nasledoval celovečerný dokument Z města cesta.

Obidva uvedené filmy nespomínam v súvislosti so Skřítkom náhodou. Vorel si totiž "vypožičal" svoje postavy, konkrétne rodinu Bolka Polívky a Evy Holubovej aj pre Skřítka. Ide teda o akési voľné pokračovanie Cesty z města, obrátené však nielen na úrovni príbehu. Prvým výrazným rozdielom je opačný smer cesty, rodina sa z vidieka presťahovala do mesta. Otec (Polívka), pracuje na bitúnku, matka (Holubová) v supermarkete a spoločne vychovávajú dve dospievajúce deti (Tomáš Vorel ml. a Anna Marhoulova). Vo filme sledujeme trampoty každého člena rodiny, aj ich spoločné problémy, ako napríklad manželská nevera, problémy s výchovou detí a podobne. Tu sa stretávame s prvým problematickým momentom filmu. Zmena žánru z komédie na grotesku si vyžaduje, samozrejme, viacero podstatných zmien. Postavy musia byť presne typovo zadefinované nie postupným prenikaním do ich charakterov cez dialógy, ale stručne a výstižne cez akcie, ktoré vykonávajú. Ide totiž o typ rozprávania, v ktorom je jedným zo základných vyjadrovacích prostriedkov herecká akcia.
Vorel predstavuje svoje postavy a základné vzťahy naozaj účinne. Jednotlivé situácie, ktoré majú typovo charakterizovať "hrdinov", sú nakrútené svižne a naozaj výstižne. Problematickým momentom sa tu však stáva príbeh. Režisér totiž nekomponuje film ako sled gagov, v čase poprepájaných oslími mostíkmi a všelijakými barličkami, ale snaží sa rozprávať príbeh. To znamená, že postavy by mali byť presne typovo zadefinované, ale zároveň by mali mať aj charaktery, s ktorými môže daný príbeh operovať. Dôležité je to najmä v momentoch, keď film vypovedá o vážnych témach, akou napríklad manželská nevera rozhodne je. Preto situačné gagy musia pri takomto druhu rozprávania, vhodne vytvárať konkrétne charaktery.


Keď teda máme po úvode zadefinované typy, prostredníctvom série veľmi jednoducho čitateľných znakov a symbolov (jeden za všetky - "macho" je zobrazený ako motorkár v koženom oblečení), treba prejsť k úlohe náročnejšej. Tá pritom pozostáva z dvoch pod-úloh: po prvé je to vhodne prispôsobiť a dramaturgicky správne ošetriť gagy, aby mali dva plány: samotný gag a odhalenie časti charakteru postavy. No a po druhé je to práce herca, ktorá musí rovnako vystihovať obidve úrovne. Čo sa týka tohto momentu, Vorel sa s ním vysporiadava pomerne obstojne, aj keď na niektorých miestach zlyháva. Niektoré scény, ktoré by mali ukazovať divákovi charakter, totiž pôsobia veľmi prvoplánovo. Respektíve aj keď sa im ako-tak darí vystihnúť oný druhý rozmer gagu, ten je už zobrazený až príliš povrchne. Toto môžeme sledovať napríklad v scéne Holubovej uväznenia, kedy ju Polívka príde navštíviť.
Charakterovo sú pritom v snímke vykreslené iba dve postavy, ktoré však celkom stačia. Je to práve Polívka a Holubová. Treba poznamenať, že sa svojich úloh zhostili veľmi dobre, aspoň pokiaľ im to dovoľoval samotný príbeh. Ostatné postavy, či už syn alebo dcéra, ale aj spomínaný macho (Jiří Macháček) sú vykreslené len typovo. Stále však korešpondujú so žánrom, takže ich "typovosť" nie je filmu na škodu. Čo by som však vyčítal, je možno občasná až prílišná jednoduchosť a schematickosť týchto typov. Tento moment však môže byť pomerne polemický: groteska je totiž už akoby "mŕtvy" žáner, ktorý z času na čas niekto experimentálne, na pár chvíľ, resuscituje. Ako teda k nemu pristupovať? Filmové vyjadrovanie sa od zlatého veku mack-sennetovskej a chaplinovskej grotesky výrazne posunulo. Preto si myslím, že aj tento žáner by sa mal prispôsobovať vývinovým tendenciám, keď sa už doňho niekto pustí. Stálo by za úvahu, či by v dnešnej groteske nemohol fungovať komplikovanejší (v porovnaní s 20. rokmi minulého storočia) systém zobrazovania, ktorý by však bol zároveň ľahko čitateľný a spĺňal by aj charakteristiky gagu. To je však téma na iný článok, takže späť k Skřítkovi.
Osobne mi nevadila spomínaná typologická definícia jednotlivých postáv, skôr možno to, čo som vyčítal aj výstavbe gagov: príliš prvoplánové a okaté zobrazovanie týchto definícií: macho - motorka, dospievajúci chalan fajčí, pije, užíva ľahké drogy. Neverím tomu, že mladý človek sa nedá zobraziť nejako inak, než tomu je takmer v každom filme. S akceptovaním takéhoto priameho zobrazovania som mal pri filme problém. A zvlášť keď ide o žáner pohrávajúci sa s hranicami autentického a absurdného exponovaného do extrémov. Myslím si, že Vorel sa s vykreslením týchto typov mohol pohrať. Takto totiž pôsobia až príliš schematicky a neživo. Nemajú dostatočnú hĺbku, ktorá by v konečnom dôsledku pridala aj na komičnosti jednotlivých gagov. 


Moja najväčšia výčitka voči filmu bude smerovať k postave samotného skřítka. Ani po druhom pozretí sa mi totiž nepodarilo nájsť nejaké opodstatnenie pre jeho prítomnosť vo filme. Objavuje sa sporadicky, akoby len tak, náhodou, pričom nie je ani akýmsi atmosférickým prvkom, ktorý by odkazoval na nejaké iné sféry reality, ani nič podobné. Dramaturgicky je táto "postava" ošetrená veľmi nešťastne, keď by sa pre ňu dalo nájsť oveľa viac možností pre jej pôsobenie, ako homogénneho celku príbehu. Bohužiaľ to tak nie je a tak vyznieva skřítek ako postavička do stratena, pôsobí vo filme veľmi samoúčelne, miestami až rušivo, či dokonca iritujúco.
Formálne je snímka spracovaná kvalitne. Filmu dokonca výrazne napomáha hudba MIG 21, ktorá vo viacerých momentoch supluje obsah pri vytváraní celkovej atmosféry. Skôr smerom k dramaturgii by som ešte spomenul, že jednotlivé epizódy, na ktoré je film delený, pôsobia nekompaktne. Častokrát sú príliš krátke a uťaté zatmievačkou. Ich pointy tak nestíhajú v divákovi poriadne doznievať.
Film Skřítek je odvážnym krokom, ktorý nie je až taký neúspešný. Nie je to malý krok pre Vorla, a veľký pre český film, ale možno spolu s ďalšími "experimentujúcimi" filmami (Žralok v hlavě Marie Procházkovej) rozhýbe stojaté vody českej kinematografie. Preto tomu mu udelím známku 6/10, ktorá možno veští skôr prísľub niečoho ešte zaujímavejšieho. Každopádne, Skřítka si pozrieť choďte. Budete môcť uvažovať o možných nových cestách (nielen) českej kinematografie, alebo sa zabávať na gagoch. Takže príjemnú zábavu. 
 
Skřítek (ČR, 2004, 95 min.) Réžia: Tomáš Vorel. Scenár: Tomáš Vorel. Kamera: Marek Jícha. Hudba: Tomáš Polák. Hrajú: Eva Holubová, Bolek Polívka, Ivana Chýlková, Tomáš Hanák, Barbora Munzarová, Jiří Macháček, Milan Šteindler, Jaroslav Dušek, David Vávra, Tomáš Vorel