Duchárske príbehy boli, sú a pravdepodobne aj budú obľúbenou témou hororových (prípadne aj iných) režisérov. V posledných rokoch mali ale na tento subžáner ako keby „monopol“ ázijskí tvorcovia, resp. v podobe remake-ov aj ich americkí kolegovia. Výnimku z pravidla tvoria snáď len koprodukční Tí druhí, ktorí majú s aktuálne recenzovaným titulom hneď niekoľko styčných bodov – španielskeho režiséra, pomalé tempo, dusnú atmosféru a v neposlednom rade aj relatívne vysokú kvalitu.

          


Príbeh začína idylicky. Sympatická Laura (Belén Rueda) prichádza so svojím manželom (Fernando Cayo) a adoptívnym synom (Roger Príncep) bývať do bývalého sirotinca, v ktorom vyrastala a ktorý zároveň plánuje znova otvoriť a vytvoriť tak šťastný domov pre niekoľko sirôt. Malý Simón síce trpí vážnou chorobou, ale kým berie lieky, všetko je v poriadku, rodičom robí starosti skôr jeho neustále fantazírovanie a vymýšľanie si imaginárnych kamarátov. Na scénu prichádza ešte tajomná Benigna a ako to už býva, postupne zisťujeme, že nový idylický domov zase až taký idylický nie je a skrýva v sebe temné tajomstvá...
Producentsky je pod Sirotincom podpísaný Guillermo del Toro a na filme je to rozhodne vidieť. Vizuálne máme pred sebou čosi ako umiernenejšiu verziu Faunovho labyrintu, lahodne krásne obrazy sa striedajú so zlovestnými a strašidelnými, všetko nádherne nasvietené a farebne skomponované. Práca s kamerou atmosféru ešte zhusťuje, prevládajú pomalé jazdy chodbami sirotinca či sugestívne zábery na jeho okolie. Konečne tu máme horor (ak chcete, hororovú drámu), ktorý sa nesnaží zaujať/vystrašiť prvoplánovými „ľakačkami“ a neprirodzene zosilnenými zvukovými efektmi, ale radšej si dáva prácu s precíznym budovaním napätia a gradáciou.


Nemalý podiel na celkovej sile Sirotinca má predstaviteľka Laury, španielska herečka Belén Rueda (Volanie mora), na ktorej výkone stojí film obdobným spôsobom, ako tomu bolo v prípade Nicole Kidman v Tých druhých. Svoju úlohu zvládla výborne, postave dodala ľudskosť, vnútornú silu a charizmu i potrebné emócie, takže Laura má divácke sympatie zaistené. Ostatné postavy (vrátane manžela a v podstate aj Simóna) sú prakticky len do počtu a ani ich hereckí predstavitelia nijak neoslňujú. Za zmienku však ešte určite stojí epizodická úloha Geraldine Chaplin, ktorá nám svoju postavu média prezentuje príjemne striedmo a trochu odmerane. Jej scéna „hľadania duchov“ je spolu so záverečnou 15-minútovkou to najlepšie, čo Sirotinec ponúka.
Ale aby sme len nechválili, napriek menovaným kvalitám Sirotinec určite nie je dokonalým filmom. Prúdime tu v žánrových vodách duchárskeho hororu a scenár filmu tento fakt vôbec neozvláštňuje a pridaných hodnôt veľa neponúka. Klišé je tu dosť, žánrové postupy sa napĺňajú, ale neinovujú, postavy sa vyvíjajú, ako sa majú vyvíjať a správajú sa tak, ako sa majú správať. Ešte šťastie, že záverečná pointa nie je na prvý pohľad odhadnuteľná, ale na druhej strane dobre funkčná.


Na záver už len konštatovanie, že Sirotinec sa oplatí vidieť. Nič objavné a „historické“ sa síce nekoná, ale do kín sa nám dostáva (so značným oneskorením, ale predsa) poctivý a precízne nakrútený horor, ktorý si užijete hlavne ak uprednostňujete neistotu a napätie pred prvoplánovými ľakačkami a pomalé atmosférové tempo pred rýchlymi strihmi a explicitnými „nechutnosťami“.
El orfanato (Mexiko/Španielsko, 2007, 106 min.) Réžia: Juan Antonio Bayona. Scenár: Sergio G. Sánchez. Kamera: Óscar Faura. Strih: Elena Ruiz. Hudba: Fernando Velázque. Hrajú: Belén Rueda, Fernando Cayo, Roger Príncep, Mabel Rivera, Montserrat Carulla, Andrés Getrúdix, Edgar Vivar, Geraldine Chaplin