O zvláštnostiach politiky nasadzovania niektorých titulov do distribučnej siete hovorí nedávny článok kolegu Michala Korca. Otázkou, prečo sa vedľa seba v jednom týždni ocitne Silent Hill a Dáma vo vode, sa na tomto mieste zaoberať nebudeme. Bez zbytočných zdržiavaní prejdeme k samotnému dielu.

Upozornenie: nasledujúci odstavec je venovaný tým, ktorí sa s pojmom Silent Hill ešte nestretli, prípadne nevideli trailer. Ostatným odporúčame preskočiť túto časť.
Silent Hill je film nakrútený podľa rovnomennej, mimoriadne úspešnej  videohry. Dej filmu sa točí okolo (opäť rovnomenného) "ghost town" v USA. Doň prichádza Rose Da Silva (Radha Mitchell) v presvedčení, že jej dcérka Sharon (Jodelle Ferland), vykrikujúca názov mesta zo sna, tu nájde pokoj. Mladučká Sharon sa hneď po príchode do Silent Hillu stratí a Rose sa vydá ju hľadať. Ako postupne preniká do útrob mesta, odhaľuje nielen dôvod Sharoniných výkrikov, ale aj tajomstvo mesta, pričom veci už nebudú také ako predtým...


Zásadná otázka pri hodnotení Silent Hillu môže spočívať v spôsobe jeho vnímania. Ide totiž o film, ktorý sa správa veľmi rôznorodo. Ak sa čoraz častejšie ozývajú hlasy o "globalizácii filmového priemyslu", Silent Hill im dáva stopercentne za pravdu. A treba dodať, že ukazuje pozitívnu stránku tohto javu. Predstavte si kotol, v ktorom zmiešate európskeho režiséra, amerických hercov, scenár od spoluautora Pulp Fiction (spracovaný podľa videohry) a audiovizuálny štýl do istej miery ovplyvnený japonskou videohrou. Pre niekoho ide o nestráviteľný guláš príliš rôznorodých vplyvov a východísk. Napríklad známy americký kritik Roger Ebert na margo vizuálneho štýlu filmu napísal: "Režisér Christophe Gans používa grafiku a špeciálne efekty a počítače, zrnitý, poškriabaný filmový materiál a surrealistické obrazy, vďaka čomu Silent Hill vyzerá viac ako experimentálny artfilm než ako horor, až na tú hrôzu, samozrejme." Z Ebertovej recenzie je zrejmé, ako aj sám priznal, že sa v príbehu stratil a nepochopil ho. Čo z toho vyplýva? Zaradiť Silent Hill do škatuľky jedného konkrétneho žánru môže byť takpovediac škodlivé. Je známe, že s jednotlivými žánrami sa viažu určité divácke očakávania. Ak by sme teda od Silent Hillu očakávali dve hodiny "poctivého" strachu v kinosále, zákonite musíme odchádzať z projekcie sklamaní. Odvážim sa tvrdiť, že Silent Hill však prináša mimoriadne zaujímavú a pozoruhodnú divácku skúsenosť, ktorá presahuje žánrové rámce.
Nejde pritom o postmoderné prestupovanie hraníc a kladenie rôznorodých prvkov vedľa seba. Takýto pohľad by bol na jednej strane zjednodušujúci, na druhej strane by mohol viesť k negatívnej skúsenosti (trebárs ako v prípade Eberta). Je na mieste dodať, že Ebert čiastočne odhadol povahu filmu v tom, že sa správa takpovediac obojpohlavne. Jeho príbeh môže ostať nepochopený zo strany pasívneho diváka (skutočnosť často vyčítaná artfilmom – nepochopiteľnosť, nezrozumiteľnosť pre obyčajného diváka, pričom pojem "obyčajný" sa dá veľmi jednoducho nahradiť pojmom "pasívny"), no na druhej strane útočí zbraňami komerčného filmu (špeciálne efekty, ohromujúca výprava a pod.) V tomto tkvie podľa môjho názoru podstata onej zaujímavej diváckej skúsenosti. Napríklad tam, kde divák očakáva záverečný súboj s arcipríšerou, dostaví sa pomerne dlhý dialóg, ktorý osvetlí tmavé miesta príbehu. Nedá sa pritom povedať, že o súboje s príšerami by v Silent Hille bola núdza. Avaryho scenár umne kombinuje obidve línie, konverzačno-odhaľujúcu a akčnú. Ich vzájomné prestupovanie a dopĺňanie sa v istej miere podieľa na nenaplnení očakávaní (pozri uvedený príklad).


Domnievam sa, že mnoho z týchto nápadov (kombinovanie akčnej a "adventúrovej" línie) pochádza z hry. Podobne mi videohru evokovalo aj niekoľko čisto vizuálnych postupov. Napríklad záber, v ktorom Rose hľadajúca Sharon zostupuje do pivnice domu, pričom celé plátno na niekoľko sekúnd sčernie, mi pripomenul hráčom dôverne známe "loading" obrazovky, signalizujúce prechod medzi jednotlivými "levelmi". Vo filme majú veľmi podobnú úlohu, slúžia ako dramaturgický prvok.         Samotné rozprávanie je spoluvytvárané všetkými spomenutými aspektmi. Na diváka kladie určité požiadavky: ochotu prijať opakované nenaplnenie očakávania či aktívne zapojenie pri filme plnom špeciálnych efektov a nemŕtvych zdravotných sestier. Takémuto divákovi sa Silent Hill vrchovate odmení. O audiovizuálnom štýle, práci s kamerou, strihom, zvukmi a hudbou vo filme sa už popísalo veľa. Len dodám, že Gans dokáže všetky tieto zložky efektívne využiť na komunikovanie obsahov svojho diela. A to je jeho jednoznačným plusom. Okrem toho, vie vyčarovať skutočne temnú a depresívnu atmosféru, čo je dnes už nie celkom bežné v prípade množstva nepodarkov zaplavujúcich naše kiná.        Ako to so Silent Hillom vyzerá? Ísť či neísť? Uvedomujem si, že sa film nebude páčiť každému a s jeho vnímaním môže mať veľa ľudí problém. Mňa Gans dostal a za to mu dávam solídnu známku 8/10, pričom dva body strhávam za niekoľko chybičiek krásy (občas násilné dovysvetľovanie, nie príliš presvedčivý výkon Seana Beana a pod.). Ak ste ochotní prijať pravidlá hry v jej priebehu a máte radi nie celkom tradičné divácke zážitky, utekajte do kina a dajte sa filmom vtiahnuť. Možno mi dáte za pravdu...  
Silent Hill (Kanada/Francúzsko, 2006, 127 min.) Réžia: Christophe Gans. Scenár: Roger Avary. Kamera: Dan Laustsen. Hudba: Jeff Danna. Hrajú: Radha Mitchell, Sean Bean, Laurie Holden, Deborah Kara Unger, Kim Coates, Tanya Allen, Jodelle Ferland, Alice Krige