Česky výtvarník a režisér Jan Švankmajer sa narodil v roku 1934 v Prahe. Študoval na Vyššej škole umeleckého priemyslu, vysokoškolské obdobie strávil na bábkohereckej fakulte Pražskej AMU. Zo začiatkov pracoval ako divadelný režisér. Experimentovať s filmom začal po skúsenostiach v skupine Laterna magika, práve tu získava znalosti filmových postupov a trikov. Od päťdesiatych rokov sa venuje výtvarnému umeniu, čo sa zrkadlí v celej filmovej tvorbe. V teoretickej činnosti sa zameriava na fenomény imaginácie a hmatu.

Svoj prvý krátkometrážny film nakrúca v roku 1964. Tomuto druhu filmového média zostáva verný dvadsať rokov, kedy sa mu podarilo zrealizovať dlho plánovaný celovečerný hraný film Něco z Alenky (1988) na motívy knihy Lewisa Carrolla. V sedemdesiatych rokoch vystavoval svoje kresby, koláže a sochy, režim mu totiž po diele Leonardův denník zakázal filmovú tvorbu (naďalej sa však podieľal na rôznych filmoch ako výtvarník - napríklad Obrazy starého sveta Dušana Hanáka). Od roku 1969 je členom Československej surrealistickej skupiny. Je autorom dovedna tridsiatich dvoch filmov, z toho je však iba päť dlhometrážnych. U Švankmajera nie je dlhá príprava nového filmu ničím výnimočným. Píše si vlastné scenáre, spolu so svojou nedávno zosnulou manželkou Evou sa podieľa na vizuálnej koncepcii. 


Vo svojom najnovšom filme Šílení sa režisér inšpiroval dvomi poviedkami E.A. Poea: „Pochovaný zaživa“ a „Šialený psychiater“. Vypožičal si z nich motívy a spojil v samostatný dej, ktorý s predlohou pramálo súvisí. Tým však studňa inšpirácie nekončí. Hlavná postava markíza je variáciou známeho šľachtica de Sade s rovnakým titulom a v priebehu 118 minút prednesie niekoľko pasáží z pôvodných textov populárneho zvrhlíka.
Prekvapenie vás čaká hneď ma začiatku projekcie. Nebýva totiž častým javom aby režisér priamo z plátna film uviedol a ubezpečil vás, že nech už videné budete interpretovať akokoľvek, budete mať pravdu.
„Film, který teď uvidíte nebude uměním. Ostatně umění, je dávno mrtvo. Prosím, berte náš film jako infantilní poctu E.A. Poeovi, s něhož jsem si vypůjčil některé motivy. I když se děj filmu zdánlivě odehrává začátkem 19. století ve Francii, je plný anachronismů a reálií dneška, protože tento film je alegorií současného světa. A blázinec je jeho výstižnou kulisou.“, toľko malý citát z úvodu režiséra.
Časopriestor je narušený hneď v úvodných minútach, prítomnosťou modernej techniky. Šílení je (u Švankmajera klasicky) kombináciou hraných a animovaných pasáží. Rozpohybované hory mäsa, strihané medzi pomyselné kapitoly, predznamenávajú ďalší vývin deja (hľadanie možných metafor je prenechané každému divákovi zvlášť). Oproti predchádzajúcim režisérovým filmom je však frekvencia animovaných partov menšia. Dôraz je kladený na sled udalostí, výrazové prostriedky klasického hororového žánru (aj keď báť sa nebudete), a na postupné odkrývanie najrôznejších úchyliek a tajomstiev tajuplného markíza.


V dlhých výstupoch sa zaskvel Jan Tříska. Veľkolepé scény rúhania sa v kostole a objasňovanie markízových stanovísk voči Bohu a prírode, by sa dali pozerať v nekonečnej slučke. Použitie originálnych textov markíza de Sade Třískovi umožňuje miestami teatrálne prehrávať, bez hrozby vyvolať v divákovi pocity strojenosti či neoprávnenosti takéhoto prejavu.
Diváka - fanúšika možno strasie, keď v obsadení prečíta meno Liška. Nemusí, žiadne nočné mory sa nenaplnia. Švankmajer už pri písaní scenára vždy premýšľa nad možným obsadením tej, či onej úlohy.
Jean Berlot, teda Liškova postava, prvú hodinu nijako výrazne nezasahuje do vývoja príbehu. Plní skôr úlohu pozorovateľa, akéhosi zástupcu diváka na plátne. Väčší priestor mu poskytne až rozhodnutie dať sa dobrovoľne (i keď s dobrovoľnosťou je vždy problém) hospitalizovať v ústave, vedenom podivným doktorom Murloppom (Jaroslav Dušek).
Sekvencie z blázinca sú čistou slasťou pre každého milovníka autorovho štýlu. Blázni sánkujúci sa po schodoch, všadeprítomná hydina, arteterapia a oslavy výročia ústavu potešia nielen svojou vizuálnou stránkou.
Všetko sa deje v prítmí, zadymených a zahmlených obrazoch. Kameraman Juraj Galvánek sa nemohol oprieť o technický scenár. Jan Švankmajer nieje priateľom tohto útvaru: „Víte, já nemám rád když se s něčím předem piplete, strávíte nad tím čas a pak se ukáže, že to stejně nepůjde takhle udělat“. Použitím rekvizít, pochmúrnym nasvietením a hmlou bolo dosiahnuté atmosféry miestami pripomínajúcu Upíra Nosferatu F.W. Murnaua.
Pri návšteve kina (a kto nepôjde spraví veľkú chybu), sledujte film pozorne už od titulkovej pasáže. Sústreďte sa karty :)
Šílení (ČR/SR, 2005, 118 min.) Réžia: Jan Švankmajer. Scenár: Jan Švankmajer. Kamera: Juraj Galvánek. Výtvarník: Jan Švankmajer, Eva Švankmajerová. Hrajú: Pavel Liška, Jan Tříska, Aňa Geislerová, Pavel Nový, Jaroslav Dušek, Martin Huba, Stano Dančiak