Anotácia hovorí celkom jasne, o čo pôjde: postarší manželský pár je po tridsiatich rokoch spoločného života vystavený náporu „z vonku“ a musí sa s tým vyrovnať. Andreas Dresen danú situáciu rozvíja v dvoch hlavných fázach a na niekoľkých rovinách...





 
Štruktúra Siedmeho neba v podstate kopíruje priebeh milostnej historky tak, ako ho poznáme zo života aj z filmov. Inge začne túžiť po inom mužovi v momente, keď už to nečakala, no o to vášnivejšie. V prvej polovici nachádzame predovšetkým obrazy s erotickými námetmi. Potom (nevyhnutne) prichádza potreba uchopiť nejakým spôsobom vlastné pocity, ujasniť si svoj postoj k nim (a k druhému, resp. tretiemu), prijať (alebo odmietnuť) zodpovednosť za svoje konanie. Je príznačné, že v druhej časti už erotiku nenachádzame, strieda ju dôsledná a presná drobnokresba postáv. Pred našimi očami sa v každej scéne odhaľuje kúsok charakteru Inge a Wernera. Autor nevynáša príkre súdy, snaží sa skôr symetricky evokovať oba pohľady. A je len dobre, že neskĺzava k povrchnému potvrdzovaniu/vyvracaniu stereotypov o večnej opozícii ženského a mužského princípu.





Čo sa týka samotnej erotiky, fakt, že nesledujeme mladých a krásnych ľudí, je len jednou rovinou toho celého. Osobne mi je sympatické, že sa autor nerozhodol pre radikálne (samoúčelné) prestupovanie konvencií za každú cenu. Sexuálny život starých ľudí, hoci nie sme zvyknutí sa naň pozerať, je podaný ako niečo celkom normálne, prirodzené, v žiadnom prípade nejde o primitívnu pornografiu. Dokonca stojí za zmienku, že pri samotnom milostnom akte kamera často sníma tváre protagonistov a tak skúma ich pocity. Na druhej strane, nahota je prezentovaná aj mimo erotických výjavov, napríklad keď sa Werner ide kúpať či keď si Inge obzerá svoje telo pred zrkadlom.
Odhliadnuc od ostrého žánrového zlomu aj v samotnom rozprávaní môžeme nájsť niekoľko trhlín (SPOILER: keď Inge oznamuje Wernerovi neveru, divák už o tom vie, a tak si Dresen môže dovoliť náhly vpád doprostred scény, bez toho, aby ukázal jej začiatok). Dôležité je, že oné skoky neupriamujú našu pozornosť na autorove schopnosti či kvality, ale efektívne posúvajú dej dopredu bez zbytočného dupľovania informácií (vo vzťahu k divákovi – ten totiž vie v danej chvíli viac než Werner). Ďalšou vecou je, že systém prudkých nárazov celkom vhodne korešponduje s obsahom, aj v príbehu ide o zásadnú, neočakávanú udalosť, ktorá radikálne zmení životy jej účastníkov. 


Na pôsobivosti výsledku sa do veľkej miery podieľa aj priliehavá forma. Tvorcovia zvolili cestu striedmosti, často si vystačia s veľmi jednoduchými zábermi (kompozične aj svietením). Dôraz je kladený na rytmus, čím sa im darí evokovať dusno medzi postavami (polodetailmi a detailmi tvárí), no zároveň ich „prevzdušniť“ (celkami). Emócie sú budované šikovným rozzáberovaním a výbornými výkonmi predstaviteľov hlavných úloh, celkom odpadá dramatické zvýrazňovanie pocitov a nálad hudobnými motívmi.
Keď už padla zmienka o hercoch, tých treba len a len chváliť. Vo svojich prejavoch sú presní, ani vo vypätých scénach podľa môjho názoru neprehrávajú. V istom zmysle Siedme nebo stojí práve na nich, keby nefungovala táto zložka, dopadlo by to o poznanie horšie. Aj vedľajšie úlohy sú obsadené typovo primerane, v pamäti možno výraznejšie utkvie Steffi Kühnert ako dcéra Inge.
Konečné účtovanie je z mojej strany jednoznačné. Ak máte radi trochu náročnejšiu kinematografiu, neváhajte a vydajte sa do kina. Dostanete zrelé dielo, vyvážené prakticky vo všetkých zložkách a postavené na plnohodnotnej autorskej výpovedi.
Wolke 9 (SRN, 2008, 98 min.) Réžia: Andreas Dresen. Scenár: Laila Stieler, Andreas Dresen, Jörg Hauschild, Cooky Ziesche. Kamera: Michael Hammon. Strih: J. Hauschild. Hudba: rôzne skladby a piesne. Hrajú: Ursula Werner, Horst Rehberg, Horst Westphal, Steffi Kühnert