Tri roky po kritike irackej vojny si profesionálny provokatér Michael Moore zobral na mušku americké zdravotníctvo – a ako zvyčajne, triafa na istotu...

Pokiaľ ste sa náhodou ešte nestretli s Michaelom Mooreom a jeho údernými dokumentmi (u nás boli uvedené Bowling for Columbine a Fahrenheit 9/11), vedzte, že ide o notoricky kontroverzného amerického ľavicového intelektuála. Prvý raz sa dostal do povedomia verejnosti, keď v roku 1989 vo svojom režijnom debute Roger & Me rozobral krízu amerických automobiliek a jej dopad na predmestia Detroitu. Odvtedy neúnavne irituje predovšetkým veľké nadnárodné firmy a ich politických spojencov. V najnovšom filme prišli na rad americké zdravotné poisťovne, či presnejšie HMOs (Health Management Organizations).
                             


Jadrom filmu sú mini-príbehy konkrétnych ľudí, prezentované faktickým a priamočiarym spôsobom s občasným podtónom pátosu či naopak sarkazmu. Hrdinovia jednotlivých segmentov sú buď ľudia, ktorí vôbec nie sú zdravotne poistení, alebo takí, ktorí vďaka úskokom zo strany poisťovne nedostali zdravotnú starostlivosť napriek tomu, že poistení boli. Kvôli zvýšeniu kontrastu sa Moore vybral aj na prieskum zdravotnej starostlivosti v zahraničí (stihol navštíviť Kanadu, Britániu, Francúzsko a Kubu). Výsledkom je miestami až šokujúci mozaikový portrét stavu amerického zdravotníctva.
Ktorýsi americký kritik v súvislosti s Mooreom trefne poznamenal, že hoci sa ako dokumentarista vie výborne prehrabávať v politickom bahne, dosť si pri tom špiní ruky. Aj v prípade Sicka je najzjavnejším problémom citové vydieranie diváka, ako aj účelová, selektívna prezentácia faktov a ich jednostranná interpretácia. Napríklad britská štátna zdravotnícka organizácia NHS (National Health Service) je pre Britov skutočne zdrojom národnej hrdosti, no v krajine aj tak prebiehajú nekonečné diskusie o jej (ne)efektívnosti. V Mooreovom podaní však NHS vyznieva ako dokonale naolejovaný stroj na zdravie. Iným prípadom demagógie sú scény na Kube, miestami pripomínajúce filmové týždenníky z čias socializmu (ktoré sám Moore na inom mieste filmu explicitne paroduje).


Podobnými postupmi Moore mimovoľne oslabuje silu svojej argumentácie. V miestach, kde sa drží v pozadí a necháva za seba hovoriť domáce videozábery alebo stopáž z bezpečnostnej kamery, nadobúda jeho výpoveď oveľa autentickejší tón. Prípady, ktoré takto popisuje, nechajú máloktorého diváka chladným a nedajú sa odbyť ako tendenčná propaganda.
Po formálnej stránke je Sicko štandardný produkt Mooreovej dielne – rozhovory prekladané archívnymi zábermi, pseudo-naivný voice-over. Upútal ma však soundtrack, ktorý obsahuje pár skladieb výrazných natoľko, že prerážajú z úlohy podkladu a pýtajú si pozornosť (čo môžu niektorí vnímať ako negatívum).


Je otázne, nakoľko tento film zaujme slovenského diváka. Distribútor zrejme stavil na univerzálnosť tematiky zdravia a (ne)profesionality lekárov, ako aj na to, že našinec vždy ocení trochu politickej špiny či nejaký ten dôvod poohovárať Američanov. Faktom však ostáva, že Sicko má najväčšiu hodnotu aj zmysel ako rozbuška ďalšieho kola debaty o zdravotníctve v USA. Z pohľadu Mooreovej tvorby ide len o ďalšiu snímku v poradí.
Sicko (USA, 2007, 113 min.) Réžia: Michael Moore. Scenár: Michael Moore. Kamera: rôzni kameramani. Hudba: Erin O’Hara