Qu Yuan je čínsky básnik obdobia bojujúcich štátov. S jeho menom sa spája vznik sviatku známeho u nás ako Sviatok dračích lodiek, ktorý upomína na Quovu smrť. Na protest proti korupcii a zlým pomerom v krajine spáchal básnik samovraždu skokom do rieky. Hoci pre príbeh čínskej migrantky v Taliansku, Shun Li, má tento poet veľký význam, nie je tak úplne básnikom z titulu filmu. Tým je najmä ďalší „cudzinec“ Bepi, rybár prezývaný svojimi kamarátmi básnik.

KINEMAVIDEO2009.Pre Andrea Segre je Shun Li a básnik prvým vykročením od réžie dokumentárnych filmov k hraným príbehom, no témou ostal verný otázkam migrácie, migrantov a ich spoločenskej situácii, predsudkom a xenofóbii. Výsledkom je film dumavého rázu, ktorý sa však netvári ako hlbokomyseľný, neskĺzava k prázdnym metaforám, citovým vydieraniam a manifestom chudoby a útlaku. Nie je zástupcom festivalového filmu v tom pejoratívnejšom význame, nehrá programovo na city, neukazuje špinu a biedu, nevytvára prevratné konštrukty, ktoré by nútili diváka podvrátiť oči s tichým „už zasa“. Zároveň však ukazuje dosť na to, aby si pre Shun Li získal sympatie, či už ide o jej syna, ktorého nechala s dedom v Číne, kým „dostane povolenie“ priviesť ho do Talianska, alebo o vzťahy nielen s Talianmi v rybárskej Chioggii, ale najmä s „vlastnými“ Číňanmi. Dotýka sa tak hranice, kedy migranti prestávajú byť pre nás cudzincami, keď Bepi – „Slovan“ je už ako-tak domáci (hoci aj kamaráti mu radi pripomenú, že nie je Talian), ale Shun Li predstavuje súčasť čínskej mafie, cieľom ktorej je pripraviť Talianov o majetky. Obaja básnici, Qu Yuan a Bepi, tak predstavujú rozkročenie Shun Li v čínskej tradícii a potrebe získať pre seba a pre syna slušné zázemie pre život, pričom za prvé je odsudzovaná Číňanmi a za druhé Talianmi.

Tomu zodpovedá aj nekašírovaná štylizácia, kedy všednú atmosféru filmu buduje najmä voda v jej rôznej podobe ako živel spájajúci hlavné postavy: ťažké dažďové mraky, hmla nad zátokou, kanálmi. Prevažne sychravé počasie ako súčasť zázemia spolupracuje s ideou súperenia o prijatie v novom, cudzom spoločenskom a ekonomickom priestore. Zároveň štylizácia filmu vyhovuje hereckému uchopeniu hlavných postáv, osobitne Zhao Tao, dvornej tvári čínskeho režiséra Jia Zhangke (I Wish I Knew, Dotyk hriechu). Jej zvyčajná rola pozorovateľky sa snúbi s postavením Shun Li ako baristky, jej jemná mimika emócie, ktorú si vie udržať i v dlhších, detailnejších záberoch zas ladí s „básnikom“ Radu Šerbedžija. Pokiaľ by sa Shun Li a básnikovi dalo niečo výraznejšie vytknúť, je to nedotiahnutosť dvoch z vedľajších postáv, ktorým predsalen pripisuje väčšiu váhu - xenofóbneho Devisa a ďalšej čínskej dievčiny Lian. Devis sa zo všeobecného hulváta, ktorý len pije, kšeftuje kto vie s kým a čím, nestará sa o rodinu, priprudko mení na úzko zameraného buriča proti „čínskej mafii“, osobitne proti Shun Li a jej priateľstvu s Bepim, rybárom ako jej otec. O Lian, zdieľajúcej so Shun Li, sa naopak nedozvieme dokopy nič, rozhodne nie dosť na to, aby bola aspoň trochu zaujímavá.

Celkovo sa však film výrazne nelíši od zručne realizovaných fiktívnych príbehov ukotvených niekde v dokumentaristickej, a (nielen) v prípade Segreho aj sociologickej skúsenosti. Tematicky je rozhodne zaujímavý a stojí za zamyslenie. Predsalen, hoci Čína deklaruje prudký pokles potreby ekonomickej migrácie jej občanov už od polovice 90. rokov, nie je tento pokles nejako citeľný, naopak, pridáva sa ku nemu ekonomická migrácia „vyššej úrovne“, kedy migruje nie vrstva, ktorá v domácom priestore nevie nájsť uplatnenie a živobytie, ale vrstva obchodníkov a finančníkov v rámci čínskej politiky vo vzťahu k medzinárodného obchodu.Io sono Li (Taliansko/Francúzsko, 2011, 98 min.)Réžia: Andrea Segre