Ešte niekoľko mesiacov pred českými parlamentnými voľbami, mal sa na obrazovku ČT dostať nový dokumentárny film autorskej dvojice Zuzana Piussi a Vít Janeček. Pojednávať mal pôvodne o českom vidieku a poľnohospodárstve. No, uznajte sami, dá sa dnes o týchto témach hovoriť bez toho, aby padlo meno „Babiš“..?

Film Sedliacky rozum je, samozrejme, od začiatku až do konca práve o Andrejovi Babišovi. A najmä o jeho podnikateľských aktivitách a ich prepojení na jeho aktivity politické. Napokon, ak chceme vedieť, čo našich západných susedov čaká pod taktovkou človeka, ktorý tvrdí, že štát bude riadiť ako svoju firmu (a ktorého strana v sobotu v parlamentných voľbách získala 78 mandátov napriek tomu, že je on sám trestne stíhaný), ide o celkom priliehavú a relevantnú tému. Česká televízia však film napokon neodvysielala. A prísna kritika naň zaznela aj zo strany niektorých printových médií. Je na vine cenzúra? Zákulisné ťahy zo strany miliardára, ktorého chobotnica siaha aj do tejto sféry? A mohlo by snáď jeho odvysielanie na volebnom úspechu Ano niečo zmeniť…?
Dokumentaristka Zuzana Piussi sa nikdy nebála pichnúť do osieho hniezda. Či už to bol rozklad slovenského súdnictva v snímke Nemoc tretej moci (2011), kauza Gorila v snímke Od Fica do Fica (2012), smutno-smiešny fenomén slovenského národovectva vo filme Krehká identita (2012) alebo dopad utečeneckej krízy na polarizáciu českej spoločnosti v snímke Český Alláh (2017). Vždy do toho išla tak trochu po hlave, sama v „prvej línii“ s kamerou v ruke, neraz priamo v pätách tých, ktorých považuje za antagonistov súčasného spoločensko-politického diania. Viackrát vraj výpovede protagonistov nakrúcala viac-menej tajne, čo sa premietlo aj do následných súdnych popoťahovačiek, ktorým musela čeliť.

Patrí jej uznanie za odvahu aj za osobitý prínos do celospoločenskej debaty o aktuálnych témach, ktorým sa mnohí iní radšej vyhýbajú. Ale faktom ostáva, že do svojich projektov vždy išla aj s neskrývaným názorovým postojom, ktorému raz viac a inokedy menej podriaďovala aj metódy, akými svoje dokumenty utvárala. Aj v prípade snímky Sedliacky rozum sa dá hovoriť o jednostrannosti. Podľa autorov filmu však nepramení z ich zámeru, ale z prostého faktu, že Andrej Babiš ani nikto z jeho Agrofertu akúkoľvek výpoveď pre film podať nechceli (hoci vo filme odznieva aj myšlienka, že s Andrejom Babišom vlastne hovoriť nemá zmysel, keďže aj tak nikdy nehovorí to, čo si skutočne myslí). Tak či onak, taký úderný výsledok, aký sa pred dvoma rokmi podaril Vítovi Klusákovi v snímke Matrix AB tentokrát vzniknúť už z princípu nemohol. Pripomeňme, že pre Klusáka vtedy Andrej Babiš a jemu blízki ochotne a bez servítok pózovali (samozrejme v domnení, že film poslúži ako ich promo), a napokon sa do filmu dostala aj Babišova autentická reakcia na samotnú snímku.
Piussi a Janeček si však vo filme o Babišovi museli vystačiť bez Babiša. Hlavným protagonistom sa tak, de facto, stal Bohumír Rada - bývalý majiteľ jednej zo spoločností, ktorú Babiš údajne za nekalých okolností prevzal a jeden z jeho najhlasnejších a najmedializovanejších kritikov. Rada pred kamerou líči, ako ho niekdajší kamarát šikovne obabral a donútil k niekoľkonásobne podhodnotenému predaju vlastnej firmy. Ale tiež ako necitlivo a neefektívne sa o nadobudnuté polia jeho Agrofert stará a ako miesto hydiny a prasiat, ktoré pôvodne práve od Radu odoberal, dnes potajme do svojich mäsokombinátov dováža poľský či nemecký separát.

Okrem Radu vo filme vystupujú aj ďalší protagonisti – zamestnanci jeho podnikov, kde vraj na čierno za minimálne mzdy otročia Rumuni či Ukrajinci; ľudia z podnikateľskej sféry, ktorí reprodukujú domnienky, že Babiš upláca kontroly z ochrany životného prostredia; bývalá inšpektorka, ktorá potvrdzuje, že na kontrolu do jeho mäsokombinátov naozaj vpustení neboli; starosta a nominant za Ano, ktorý pre film, v podstate, povie len to, že nič nepovie. Okrem svedectiev zainteresovaných, objavujú sa tu aj niektoré čísla a tabuľky - autori nimi, napríklad, podkladajú informácie o Babišovej zákulisnej hre s dotáciami.
A hoci nejde o nič nové, čo by sa už na verejnosti neobjavilo, film to divákovi tlmočí v širšom kontexte a zrozumiteľne aj pre tých, ktorí sa v tom dosiaľ neorientovali. Nezávislou potravinárskou analýzou Babišových mäsových výrobkov podkladá film čiastočne aj tvrdenia Bohumíra Radu – testovaný výrobok z Kosteleckých uzenin bol naozaj pochybnej kvality a zábery z okolia mäsokombinátov posilňujú dohady, že sa do“poctivých českých výrobkov“ skutočne dostávajú mrazené odrezky zo zahraničia.
Tým sa však faktografia snímky viac-menej končí. Okrem už zmieňovaného starostu, ex-inšpektorky, Radu a jedného ukrajinského seniora z mäsokombinátu vo filme totiž takmer všetci vystupujú anonymne – s rozmazanými tvárami, pozmenenými hlasmi, bez udania akejkoľvek hmatateľnej evidencie, že to, čo tvrdia, je naozaj pravda. Nie že by ich obvinenia nezneli logicky a vierohodne, ale chcieť niečomu veriť, žiaľ, na klepnutie po prstoch veľkopánovi Babišovho formátu naozaj nestačí. Naopak, film, na ktorom spolupracovali aj redaktori Jakub Patočka a Zuzana Vlasatá z českého Denníka Referendum to posúva do tienistej sféry špekulácií a dohadov - a tým aj jeho investigatívnemu zámeru, paradoxne, škodí.

Pod hlavičkou „autorského dokumentu“ má filmár, v podstate, všetko právo na to zúžiť či rozšíriť obzory svojho filmu tak, ako sám uzná za vhodné. Otázne potom už ale je, akú výpovednú hodnotu a účinnosť jeho dielo má. Nemal snáď film Sedliacky rozum bez priamej účasti Babiša a jemu blízkych vôbec vzniknúť? To určite nie. Bez niektorých nejasných anonymných výpovedí, ktoré v ňom odznejú, by sa však určite zaobišiel – a pôsobil podstatne solídnejšie.
Akokoľvek trefne, efektne a, s ohľadom na ciele svojej kritiky, hádam aj spravodlivo film totiž svoje tendenčné metódy uplatňuje, stále je možné interpretovať to aj ako účelovú manipuláciu. Nie každý divák to možno postrehne. Niekto to aj postrehne, ale nevadí mu to, pretože názorová podstata filmu korešponduje s jeho vlastnou. A niekomu to, paradoxne, možno nevadí práve preto, že stojí na opačnej strane pomyselnej barikády a dobre si uvedomuje, aké ľahké je takýmto spôsobom nakrútený dokument spochybniť… Môže ale túto skutočnosť opomenúť filmový kritik, ktorý snímku hodnotí? Mal by to ignorovať v rámci „vyššieho dobra“?
Filmu Sedliacky rozum, žiaľ, trošku kazí (aj keď na druhej strane zrejme tiež posilňuje) imidž mediálno-facebooková roztržka okolo jeho (ostrej aj trochu nevyberavej) kritiky v denníku SME. V recenzii padlo nešťastné slovné spojenie „ultraľavicový“, hneď titulok dáva za pravdu ČT, ktorá film údajne neodvysielala, pretože „takto sa slušný dokument nerobí“ (v skutočnosti by ho ale vraj v dohľadnej dobe do vysielania predsa len zaradiť mala).
Iste je v plnej kompetencii autorov filmu pred prípadnými obvineniami z extrémizmu sa brániť – urobiť to tak, že, na oplátku, renomovanú filmovú recenzentku verejne obvinia z napojenia na samotného Babiša, ktorý si mal text objednať na zdiskreditovanie nepohodlného filmu, je však opäť len z kategórie tienistých dohadov a špekulácií. Siaha právo dokumentaristu na subjektivitu až sem..?
Selský rozum (ČR, 2017, 73 min.)Réžia: Vít Janeček, Zuzana Piussi