Má to byť holandský hit z roku 2005! Komédia v kuchyni reštaurácie, kde sa premelú osudy rôznych mladých ľudí. Európska kvalita? Druhé Waiting? Alebo niečo úplne iné?

Schnitzel Paradise bol dlhý čas pre mňa absolútnym mystériom. O filme sa nedalo nikde takmer nič dozvedieť, zrazu sa k nám prirútil s marcovou premiérou (na MDŽ) so suverénnymi excerptami z press-kitu typu „najnavštevovanejší holandský film roka 2005“, „multikultúrna romanca“ a podobne. Ale poznáte to sami, PR je mocná zbraň všetkých spoločností a keď tieto oddelenia upletú bič, vydrží na mnoho rán konečným spotrebiteľom...
Prvé minúty Schnitzel Paradise dajú jasne tušiť formu narácie príbehu – hlavný hrdina bude rozprávať z vlastného pohľadu. Takže sa nám predstaví on, jeho família i mestečko. Chlapec Nordip je šikovný, má skvelé známky a otec má z neho radosť. Vidí v synovi budúceho lekára, a tak mu povolí brigádu v knižnici – aspoň sa medzi knihami čo-to naučí. To jeho brat hovorí viac slangom ako spisovnou rečou, viac rapuje ako rozpráva, má trhané pohyby ako po šnupaní niečoho tvrdšieho a je to úplný povaľač. Mamka je mĺkva, tatko sa stará o obchod a venuje sa výchove synov.


Nordip zistí, že ďalej sa mu nechce študovať. Iste, to si povedal nejeden stredoškolák po maturite aj u nás, aby o pár mesiacov zistil, že gymnázium+maturita je v podstate takmer nedostatočná kombinácia. Nordip však nechce ísť študovať hneď resp. si chce všetko premyslieť. A preto sa dá zverbovať do posledného miesta, kde záujemca v mestečku môže skončiť – do reštiky U modrého supa. V kuchyni tohto stravovacieho zariadenia už čaká banda nespratných zamestnancov, ktorí krájajú mäsko, smažia šnicle a komanduje ich večne ožratý boss.
Nordip tu začína ako poskok – umývač riadu. Neskôr sa prepracuje aj vyššie, ale to si musí vytrpieť čo-to poníženia od závistlivých spolupracovníkov, pretože je na prvý pohľad zrejmé, že sem nepatrí. S niekým sa poháda, s niekým spriatelí, či už ide o milého Turka Aliho s jedným kolieskom v hlave menej alebo marockou dvojicou Amimoen a Mo, ktorí sa ho ujmú a dajú mu zopár rád do života. A potom je tu samozrejme blondínečka Agnes, do ktorej sa Nordip nemôže nezahľadieť, veď zakázané ovocie najviac chutí a táto jahôdka je priamo pokrvnou príbuznou šéfky reštaurácie. Takže čo tu máme? Kus lovestory, kus rebelantstva a života mladých, trošku imigrantskej problematiky v Európe a príbeh rozumného pracanta na biednom mieste. Množstvo kontrastov zatiaľ postačí, ale bude to platiť pre celú dĺžku filmu?
Schnitzel Paradise som zobral na recenziu v domnienke, že keď to má byť holandský hit, užijeme si trošku európskej produkcie, špecifickej nátury protagonistov a možno sa čo-to dozvieme zo života mladých v krajine povolených ľahkých drog a veterných mlynov. Lenže už po piatich minútach sú nádeje nadobro fuč. Prichádzajú úvodné titulky, hrdina rozpráva o mestečku a rozprávania sú prekrývané rôznymi múdrami jeho rodičov či brata so svojskými charaktermi. Keď dôjde na jeho životnú „dilemu“, moje nádeje skončili. Prechod na prijímací pohovor či do kuchyne tiež nepomáha. Ožratý boss s množstvo chrchľov a životných „múdier“ tiež skôr irituje. Na pracovisku sa vytvoria priateľstvá, láska, nevraživosti, z čudákov sú milí ľudia a záporné charaktery dostanú príučku.


To všetko je pekné, ale zároveň toto všetko tu už aspoň päťstokrát bolo, v hocijakom inom prevedení, či už v hollywoodskej alebo aj ostatnej produkcie. Holanďania sú očividne veľkí filmoví patrioti, a tak na svoje filmy dopustiť nedajú, ale ich export a náš pohľad už taký milý byť nemôže. Scenár je pozliepaný z klasických etúd, no ani tie vás neprekvapia a neprinášajú nič nové, čo by ste nevideli. Lovestory je priemerná a naráža na triedne rozdiely hrdinov, už po prvých minútach vidíte, že musí byť, lebo ju scenár predpisuje (na chémiu sa tu skôr kašle, pairing musí byť). Súboj s nepriateľmi vychádza mdlo. Najväčšia škoda nastane, ak očakávate, že inteligentný Nordip svojím rozumom a nadhľadom možno zmení chaos v obyčajnom stravovacom zariadení alebo nebodaj postúpi na šéfa alebo hrdinu svojou šikovnosťou. Tak na to úplne zabudnite, rovnako ako na možnosť, že by sa tu dostávala do popredia viac originálna európska filmarčina a nie hollywoodsky klon.
Film má necelých 90 minút, no v druhej polovici už nemá čo povedať a občas nudí. Mení sa na voľnomyšlienkársky, ponúka rebéliu mladých a nehľadá riešenie, ale ich slobodu. Iste, mnohým sa to bude páčiť, ale zároveň je to smutná ukážka smerovania filmu. Kam putuje? Do stratena...
Herci sú neopozeraní, takže je tu šanca fifty-fifty na obľúbenie si napríklad juhoslovanského hromotĺka, dvoch ukecaných Maročanov, milého a jednoduchého Aliho a eventuálne sa vám môže zapáčiť aj blondínka Agnes. Ak sa tak stane, môžete zobrať film sčasti na milosť. Ak nie, ostane vám už len hlavný hrdina, ktorý je dosť nevýrazný a chýba mu akákoľvek charizma, ktorú sa snaží suplovať prázdnym pohľadom. Dobrý pokus.


Schnitzel Paradise sa snaží hrať aj na audiovizuálnu nôtu, takže sa dočkáte nie často vídaných náletov nad panvicami a roštmi smažiacimi šnicle, alebo medailóniky za sprievodu dynamickej hudby a videoklipového strihu. Ešteže ich tu nie je tak veľa. Soundtrack je však výrazne priemerný – od Holanďanov, ktorým trance snáď koluje v krvi čaká človek trošku viac, namiesto toho je tu priestor pre romantické či popové selanky spievané v angličtine a len klubová epizóda stojí za pozretie. Zrazu aj to priemerné dianie naberá na pár minút oveľa lepší spád...
Výsledný dojem? Priemerný až ľahko podpriemerný. V rodnom Holandsku môže byť hit, ale tu len zapadne do davu desiatok podobných. Je to priemerná variácia na všetko videné, ktorá vás v druhej polovici donúti kontrolovať čas (na film s dĺžkou pod 90 minút nie veľmi dobrá vizitka), takže za to pol boda nadol. A za šancu vidieť niečo z Holandska pol boda nahor a sme na výslednej päťke.
Het Schitzelparadijs (Holandsko, 2005, 82 min.) Réžia: Martin Koolhoven. Scenár: Marco van Geffen. Kamera: Guido van Gennep. Hudba: Melcher Meirmans, Merlijn Snitker, Chrisnanne Wiegel. Hrajú: Mounir Valentyn, Bracha van Doesburgh, Mimoun Oaissa, Yahya Gaier, Tygo Gernandt, Mohammed Chaara, Micha Hulshof, Gürkan Kücüksentürk