Ľudské životy sú niekedy plné dramatických zvratov a emócií. Celkom ako filmové melodrámy. Neprehľadne zauzlené klbká vzťahov a túžby, vedúce k nerozumným, no nevyhnutným krokom. Nájdeme v nich neuveriteľné zápletky aj príkre happy-endy. Nič z toho nie je vo svojej podstate iba konštruktom ľudskej mysle. Nejde však ani o úplný obraz reality. Dramatické momenty sú v skutočnosti zaliate množstvom fádnych dní a nefotogenických situácii. Okamihy, keď sa nedeje nič mimoriadne, môžu mať tiež svoje čaro. Vo filme, rovnako ako v živote.

                             


Lorenzo (Luca Argentero) všedné momenty miluje a ich nenápadný pôvab dokáže vnímať. Stačí, keď sa pri jednom stole stretne zopár dobrých priateľov, ktorí spoločne strávia príjemný večer. Vtedy sa cíti šťastný. Bez toho, aby sa o to usiloval, Lorenzo tvorí akýsi stredobod vzájomných vzťahov. Niekedy sa zdá, že sa priatelia schádzajú najmä kvôli nemu. Miesto stretnutia sa však kvôli tragickým udalostiam mení – bezstarostné večery pri jednom stole strieda mĺkva atmosféra nemocničných chodieb. Táto zaťažkávacia skúška silu priateľstva potvrdí. Nerezignuje nikto, hoci sa vzájomné vzťahy časom skomplikujú či zmenia svoju podobu. Lorenzov životný partner Davide (Pierfrancesco Favino) sa musí zmieriť s osudom, psychologička Angelica (Margherita Buy) prehodnocuje svoje miesto v rodine a jej manžel Antonio (Stefano Accorsi) zatiaľ podlieha túžbe a odchádza k milenke. Partiu dopĺňa citovo zmätený začínajúci literát Paolo, Roberta, strácajúca kontrolu nad svojim životom, prostoreká prekladateľka Neval a Sergio - vyrovnaný, no nie „straight“. Skupinka priateľov je diferencovaná vekom, pohlavím a sexuálnou orientáciou, napriek tomu sa javí ako vzácne súdržná.


Talianska melodráma Saturno Contro režiséra Ferzana Ozpeteka je posplietaná z niekoľkých paralelne vyrozprávaných príbehov hlavných postáv. Ich spoločným menovateľom sú partnerské a priateľské vzťahy, ktoré v jednotlivých prípadoch prechádzajú rozličnými krízami. Postavy sú prepojené vzájomným priateľstvom a ich individuálne problémy preto presahujú do spoločného života skupiny. Vzťahy sú natoľko dôverné, že vo vnútri skupiny v podstate dochádza k zotretiu hranice medzi verejným a súkromným. Divák teda môže do intímnej sféry postáv nahliadnuť celkom zblízka. Paralelná výstavba filmu umožňuje konfrontáciu dejových línií a problémov, ktoré tieto línie tematizujú. Ozpetek sleduje raz jednu postavu, inokedy druhú, fragmenty príbehov vedľa seba ukladá voľne. Množstvo postáv a ich osudy divák väčšinu času dokáže sledovať, niekedy sa však stane, že sa silná situácia utopí v prekombinovanom zmätku.
Snímka Saturno Contro prichádza s ambíciou osloviť náročnejšieho diváka, vyhľadávajúceho európsku produkciu. Jedným dychom treba dodať, že sa jej to príliš nedarí. Ozpetek namiešal z povinných ingrediencií film, ktorý nechutí. Z hľadiska remesla ide o štandardne zvládnutú snímku. Problém sa skrýva inde – v scenári a v réžii. V porovnaní s predošlou tvorbou Ferzana Ozpeteka tu nenájdeme výraznejší posun či inováciu. Výsledný film sa možno práve preto javí ako nepresvedčivý a vykalkulovaný. Je ťažké stotožniť sa s postavami bez iskry. Pre mnohých bude ich mondénnosť neznesiteľná a ich svet priveľmi vzdialený.


Melodráma je v istom zmysle chúlostivý žáner - vyžaduje si opatrnosť. Tú však Ozpetek vo filme Saturno Contro zanedbal. Rozhodol sa vyrozprávať dojímavé príbehy a zvolil si výrazové prostriedky, ktoré slzavosť ešte zvýraznili. Hercov neviedol k tlmeniu, ale naopak k expresívnemu stvárneniu emócií, čo mnohým potenciálne silným scénam uškodilo. Saturno Contro nie je film bez nápadov. Ako celok je však zúfalo priemerný.
Saturno contro (Taliansko/Francúzsko/Turecko, 2007, 113 min.) Réžia: Ferzan Ozpetek. Scenár: Gianni Romoli, Ferzan Ozpetek. Kamera: Gianfilippo Corticelli. Hudba: Neffa Giovanni Pellini. Hrajú: Stefano Accorsi, Margherita Buy, Pierfrancesco Favino, Serra Yilmaz, Ennio Fantastichini, Ambra Angiolini, Milena Vukotic