Režisérka Anabela Žigová zvolila filmovú formu ako katalyzátor, prostredníctvom ktorého sa snaží vyrovnať s prekvapivým odhalením otcovho pôsobenia v Štátnej bezpečnostnej službe. Táto udalosť v autorke odštartuje pochybnosti nie len o otcovej, ale i vlastnej identite. Naša bezprostredná prítomnosť je zásadne podmienená a spätá s minulosťou našich rodičov aj s históriou prostredia, z ktorého sme vzišli.

Žigovej otec je nebohý, otázky zostávajú otvorené špekuláciám a nepodloženým dohadom o tom, za akých okolností sa stal psychiater prisluhovačom socialistickej mašinérie, čo alebo kto ho viedol k takémuto rozhodnutiu a aký výsledok malo jeho pôsobenie. Pre Žigovú je zásadnou otázkou, či jej otec zradil čestnosť a ublížil nevinným.
KINEMAVIDEO3320.Film Salto mortale v náznakoch predsa len prináša pomerne reálne záblesky súčasného slovenského povedomia o minulých časoch, dôkazy o zločinoch totalitného režimu boli zničené, pre obyčajného občana (akým je Žigová) nejestvuje reálna šanca dopátrať sa „eštébáckej“ minulosti svojho otca, o jeho činnosti nejestvujú takmer žiadne záznamy. Hmotný dôkaz má jedine o príslušnosti otca k ŠtB a to zostáva od začiatku pátrania nemenné, prítomné sú len dohady, špekulácie a psychologicko-sociologické teórie o tom, prečo sa najčastejšie ľudia podriadili a prijali pravidlá systému.
Neexistenciu sankcií príkladne reprezentujú bývalí štbáci Bartko, či anonymný vyšetrovateľ ŠtB, ktorý sa odmieta do filmu vyjadriť, obaja zmierení s „omylmi mladosti“, obraňujúc sa pokryteckými tvrdeniami: „Skoro všetci boli, tak čo sa tu máme postrieľať?“. Zvrátený jav súčasnej spoločnosti, ktorú tvoria legislatívne nepotrestaní vinníci, posilňujú výpovede obetí, politických väzňov, ktoré režisérka skladá z archívnych materiálov.

Formálna stránka dokumentu je pomerne kostrbatá, obraz často duplicitne popisuje režisérkou čítaný komentár, či metaforické obrazy pôsobia pateticky, nevkusná štylizácia zabíja autenticitu. Film si doslova pýta viacero respondentov s podobným osudom alebo osoby, ktoré sa s Žigom poznali a priniesli by viac, ako len kamarátske obraňovanie psychiatrovej neviny a lojality. Režisérkino pátranie sa takmer nikam nepohne, čo je zaujímavým paradoxom, rovnako ako dištancovanie sa ostatných rodinných príslušníkov odmietajúcich sa vŕtať v kalných vodách, no Žigová je pomerne plachá, zaujímavá a silná téma zostáva neotvorená. Režisérka len upozornila na to, že takýto jav existuje, nerozvíja ho.
Naskytá sa viacero variácií, na ktorých mohla režisérka svoj film vystavať, napríklad pridať ďalšie príbehy ľudí v rovnakej situácii ako je ona, čo by prinieslo nové uhly pohľadu nie len na vyrovnávanie sa s rodinnými tajomstvami, národnou minulosťou, bol by to aj akýsi prienik do spoločnej mentality, odhalenie postoja Slovenska voči svojej minulosti. Namiesto toho sa režisérka uchýlila k dohadom a špekuláciám o otcovej vine/ nevine, jej výpoveď nie je ani analytická, ani faktografická (neprináša nové informácie), ba dokonca je i emocionálne chladná, neodhaľuje osobnosť otca a nie je ani rodinným príbehom, v ktorom by vystupoval do popredia ich vzájomný vzťah (tento pocit žiaľ nevyvoláva ani čítanie z vlastného denníka).

Je dosť možné, že nastupujúca generácia dnešných teenagerov bude mať len matné informácie o minulosti Slovenského národa a poskytnú tak priestor pre vinníkov, ktorých nepotrestané hriechy zostali ukryté pod ruinami železnej opony. Dnes máme iné problémy a nie sme ochotní hrabať sa v troskách minulosti. Príkladom je pubertálny syn režisérkinej priateľky, ktorý nedokáže odpovedať na otázku, ako si predstavuje život v socializme. Vo filme je to už druhá rodina, ktorá žije v tichu, volia mlčanie a apatiu, čím dokazujú, že sme vinní všetci... Zakaždým, keď vznikne v slovenskej kinematografii film s obdobnou témou, zaznie kritika, že je „zase o tom istom“, no nedávna história zasahuje veľmi živo do našej prítomnosti, aj dvadsaťpäť rokov po „novom začiatku“ jej tieň definuje a udáva smer Slovenska. Preto sa rozprávajme o minulosti a analyzujme ju vo svojich filmoch dôsledne, len tak budú mať zmysel a pomôžu nám pochopiť súvislosti a vyrovnať sa s tým, čo máme tu a teraz.
Potrebujeme poznať chyby, aby sme sa im vedeli vyhnúť. Anabela Žigová žiaľ plytvá potenciálom veľmi nosnej a zaujímavej témy, ktorá zatiaľ nedostala v slovenskej kinematografii priestor, no jej Salto Mortale zostáva visieť v mĺkvej tme a je len nevydareným pokusom predviesť svoj krkolomný premet...Salto Mortale (SR/USA, 2014, 74 min.)Réžia: Anabela Žigová. Scenár: Anabela Žigová. Hrajú: Tomáš Varga, Vladimír Kordoš, Jozef Hašto, Lucia Danielovičová, Emil Bartko, Ivica Vidrová