O máloktorom režisérovi možno uvažovať ako o ikone súčasného umeleckého prúdu danej národnosti. Pedro Almodóvar spolu s Juliom Medemom (iba o osem rokov mladším!) udávajú rytmus modernej španielskej kinematografii na poli komerčného a zároveň „artového“ (náročnejšieho) kina doma, ako aj za hranicami vlastnej krajiny. 






 Španielsko je Almodóvarovým rodiskom, ku ktorému ho viaže minulosť i prítomnosť. Je „ihriskom“ na ktorom rozohráva svoje filmové partie. Na rozdiel od režisérov typu Woody Allen, (od ktorého si vypožičal jeden z dejových zvratov), sa Almodóvar sústreďuje výhradne na svoje prirodzené domáce prostredie a vkladá doň časť svojich osobných skúseností. I napriek tomu, že príbeh je spätý s danou lokalitou, postava neváha opustiť zaužívané konvencie, či sužujúce reminiscencie. Často i v opačnom garde, nie útekom, lež návratom k nevysporiadaným ťažobám vlastnej minulosti. (napr. cesta Manuely za svojim niekdajším milencom vo filme Všetko o mojej matke). 

Ďalším režisérovým autorským odtlačkom je pohrávanie si s identitou. Postavy sa schovávajú za umelecké či falošné mená, čím potláčajú už spomínanú minulosť, alebo hľadajú nový život inej osobnosti. Zmenou identity vstupujú do príbehu postavy, pre diváka známe, lež poznačené zmenou totožnosti. „Falošný priestor“ poskytuje nové možnosti a schopnosti prekračovať morálne spoločenské bariéry (napr. sudca Domínguez žijúci dvojitým životom vo filme Vysoké opätky). Hranice skutočnosti sa stierajú i v obrazoch reality. To čo divák vidí a vníma a ako „pravdivé“ môže byť len filmom (napr. scéna z Enriqueho filmu v Zlej výchove). 


Už samotným literárne sentimentálnym názvom najnovšieho filmu Pedra Almodóvara pripravuje diváka  na príbeh vášnivého no nenaplneného vzťahu. Mateo Blanco a Harry Caine je jeden a ten istý muž. Pri tragickej nehode prišiel tento bývalý filmový režisér nielen o zrak (svoj pracovný nástroj), ale i veľkú lásku. Naveky s ňou pochoval i jedno zo svojich ja, a potlačil tak v sebe krásnu, no nenaplnenú minulosť. Po štrnástich rokoch prichádza zlom. Prostredníctvom novinového článku sa Harry dozvie o smrti bohatého a vplyvného muža, dávneho soka. Táto správa, spolu s vhodnou situáciou na vyrozprávanie potlačených spomienok, v Harrym opäť prebudí zabudnutého Matea i vášeň pre pohyblivé obrázky. 
V porovnaní s predošlými filmami, Almodóvar opúšťa svet transvestitov a ďalších bizarných postavičiek. Téma homosexuality či zmiešaného, heterosexuálne-homosexuálneho vzťahu (v ktorom je muž tým „iným“) sa spomína len veľmi okrajovo a dej by sa bez nich úplne zaobišiel (to by však nemohlo ísť o film Pedra Almodóvara). Rovnako existenčné či morálne otázky ustupujú pred príbehom žiadostivosti a sklamania.


O tom, že film je umením na úrovni výtvarného či teatrálneho, niet v dnešnej dobe najmenších pochýb. Ak však jedno umenie druhému verejne, priznane zloží poklonu priamou interpretáciou, je to krok vpred. Rovnakou mierou, akou sa Almodóvar vzďaľuje od svojich autorských postupov (viď. vyššie) sa približuje k plošnému umeniu iných umelcov na stenách a v rámoch. Jeho interpretácia obrazu René Magritta s názvom Milenci je zaslúženou a úctyhodnou poctou  surrealistickému umeniu dvadsiatych rokov minulého storočia. 
Nový  film Pedra Almodóvara by nemal prekĺznuť pomedzi prsty žiadnemu skalnému fanúšikovi či obdivovateľovi temperamentných španielskych charakterov, štylizovaných do výrazných sýtočervených kompozícii. Ak však neholdujete balansu na hrane osobnosti, je možné, že sa v záplave mien postáv stratíte. 
Los abrazos rotos (Španielsko, 2009, 128 min.) Réžia: Pedro Almodóvar. Scenár: Pedro Almodóvar. Kamera: Rodrigo Prieto. Strih: José Salcedo. Hudba: Alberto Iglesias. Hrajú: Penélope Cruz, Luís Homar, Blanca Portillo, José Luis Gómez, Tamar Novas, Rubén Ochandiano