Uvedenie nového slovenského filmu pôsobí ako veľká udalosť. V období, kedy kinematografia evidentne nie je celkom stálou súčasťou slovenskej kultúry, ťažko hovoriť o výlučne kultúrnej udalosti. Ako sa vôbec k tomuto fenoménu postaviť? Aké kritériá zvoliť? Má byť ojedinelý výskyt zohľadnený pri hodnotení samotného diela?

Nedávno som čítal komentár, v ktorom istý slovenský režisér konštatoval, že »súčasná slovenská kritika neexistuje«. Možno nebol ďaleko od pravdy, na Slovensku je táto otázka nezodpovedaná. No ak sa na vec pozrieme z iného uhla pohľadu, o čom by mala táto kritika písať? Ak pripustíme, že kritika sa sústreďuje na filmy uvádzané v kinách (režisér v článku spomína, že o jeho televíznom filme sa príliš nepísalo), domáca proveniencia neponúka príliš veľa námetov na reflexiu. Ostáva teda iba zahraničná kino-produkcia. Avšak späť k téme, vzťah kritiky a tvorby ponechajme teraz bokom. Slovenský film tu dnes máme v plnej poľnej a kritika (neexistujúca?), by k nemu mala zaujať postoj. 


Uvedomujúc si nepriaznivosť celkovej »kinematografickej« situácie, do ktorej sa tvorcovia Rozhovoru s nepriateľom rozhodli priniesť svoje dielo, pokúsim sa poukázať na zásadné momenty filmu. Slovenská kinematografia má pomerne slušnú tradíciu vojnového filmu, resp. filmu o vojne. Stačí spomenúť trebárs na Zvony pre bosých, Pieseň o sivom holubovi, Keby som mal pušku, či Signum Laudis. Tvorcovia teda nevstupovali do celkom nepreskúmaného terénu, ale mali na čo nadviazať. Navyše, ako predlohu svojho titulu si zvolili rovnomennú novelu Leopolda Laholu. S neľahkou úlohou sa však popasovali s rozpačitým výsledkom. Film totiž naráža na viacero problémov, ktoré sa pokúsim pomenovať.           Prvým z nich je neujasnený žáner. Rozhovor s nepriateľom sa snaží presiahnuť rámec vojnového filmu a byť akýmsi filozofickým podobenstvom o základných ľudských hodnotách. Nejde teda o priblíženie sa masovému divákovi, naopak, tomu sa vzďaľuje míľovými krokmi. Domnievam sa, že nejasná žánrová forma je jednou z hlavných príčin onoho vzďaľovania sa. Vo filme totiž nenachádzame príbeh, ktorý by vytvoril kostru celého diela. Je tu prezentovaná východisková situácia (Nemec zajme partizána, odmietne ho zabiť a putuje s ním zimnou krajinou), no tá nie je oporou pre poriadnu dejovú líniu. Celá snímka je totiž postavená na dialógoch, respektíve monológoch zúčastnených. Zdôraznené je tu slovo, nie obraz. To je druhý problém filmu. 


Režisér Lančarič je pôvodne divadelník a na jeho debute sa to neprejavuje príliš pozitívne. Samozrejme, divadelné vplyvy sú v kinematografii prípustné, no nemôžu celkom vytlačiť filmové vyjadrovanie tak, ako sa to deje v tomto prípade. Určite aj vďaka menšiemu rozpočtu sa režisér uchyľuje k nie príliš filmovým riešeniam. Prejavuje sa to napríklad v kvantitatívnom nadužívaní veľkých detailov, čo pôsobí značne neprimerane a navyše ochudobňuje možnosť filmového vyjadrenia o gradáciu a rytmizáciu scény. Opäť sa vraciame k dialógom, ktoré tu predstavujú »esenciu« drámy. Pri ich množstve však divák ľahko začne strácať pozornosť a záujem. Z filmu sa tak, obrazne povedané, stáva záznam finále recitačnej súťaže, herectvo je tu redukované práve na miestami až príliš teatrálny prednes jednotlivých replík. To je korunované voice-overom Štefana Kvietika (symbolická prítomnosť Laholu), ktorý je celkom zbytočný. Má mať akúsi poetickú funkciu (komentuje vnútorný stav hrdinu), no v záplave slov nevynikne, naopak, splýva s ostatnými do šedej masy, z ktorej iba ťažko ostane v pamäti čo len zopár myšlienok.          Ako pokus o aktualizáciu výpovede, jej priblíženie k dnešným dňom, pôsobia vložené archívne zábery z misií slovenských vojakov v Iraku, Afganistane a Kosove. Bohužiaľ, prestrihy sú zúfalo nefunkčné. Táto »aktualizačná« línia sa vo filme nerieši na žiadnej inej rovine, takže snaha tvorcov vyznieva celkom do prázdna. Použitie archívnych záberov okrem toho triešti celkovú obrazovú koncepciu, čo ešte viac rozdrobuje divácky zážitok. 


Všetky menované faktory sa podieľajú na výslednej neurčitej podobe diela. Tvorcovia podľa vlastných slov nemali príliš komerčné ambície, chceli nakrútiť umelecký film. Táto snaha je citeľná, Rozhovor s nepriateľom len ťažko možno pokladať za projekt, na ktorý sa pohrnú davy divákov (a na Slovensku o to ťažšie). V tomto ohľade hrá proti filmu aj nejasná cieľová skupina. Neponúka totiž ani čistokrvnú zábavu, ani uspokojenie náročnejšieho diváka. Ak teda pripustíme snahu o umelecký film, v tomto smere ostáva Lančaričov debut veľa dlžný špičkám vojnového žánru nielen na nadnárodnej úrovni, ale aj svojim národným predchodcom, spomenutým vyššie. Viac ako výsledok treba oceniť snahu a odvahu, s ktorou sa tvorcovia pustili do boja. Ukázali, že vojnu viesť treba so zápalom, aj keď je zákopová. Snáď ponúkli vzor pre iných mladých ambicióznych tvorcov. Na druhej strane, dúfajme, že publikum nezareaguje celkovým zhnusením a radikálnym odmietnutím slovenskej kinematografie ako celku. Tento rok nás čaká ešte viacero premiér nových slovenských titulov a bola by škoda, keby im bola divácka pozornosť odoprená.          
Rozhovor s nepriateľom (Slovensko, 2007, 120 min.) Réžia: Patrik Lančarič. Námet: Leopold Lahola. Scenár: Peter Pavlac, Patrik Lančarič, Marko Igonda. Kamera: Peter Kelíšek. Hudba: Vladimír Martinka. Hrajú: Marko Igonda, Alexander Bárta, Boris Farkaš, Monika Hilmerová, Juraj Kemka, Marián Miezga, Marián Labuda ml., Štefan Kvietik (rozprávač)