Písal sa rok 1962, prezident Kennedy ešte žil a The Beatles ešte len začínali. A neboli jediní. Kúsok na juhovýchod od Liverpoolu leží mesto, kde sa v tom čase stretli Brian Jones a Ian Stewart s Mickom Jaggerom a Keithom Richardsom. Londýnska kapela si o tri roky podmanila veľa, veľa ľudí vďaka neschopnosti dosiahnuť uspokojenie [(I Can´t Get No) Satisfaction]. Rockeri, čo dodať. Už asi len, že ako roky plynuli, menila sa i zostava kapely, aby zakotvila na štvorici Mick Jagger, Keith Richards, Charlie Watts a Ronnie Wood.

                


Partička anglických „faganov“, ktorá spolu s The Beatles spôsobila menšiu revolúciu nielen v rodnom Anglicku a Európe, ale aj za vodami Atlantiku v čase, kedy vládli protestsongy a politické či „apoliticky“ občianske manifesty. Dnes úctyhodní postarší páni s excesmi mladosti vpísanými v tvárach. Dámy a páni, The Rolling Stones.
Film Rolling Stones (v origináli Shine A Light podľa jednej z piesní) je hudobným dokumentom zaznamenávajúcim nielen koncert The Rolling Stones konaný 29. októbra – 1. novembra 2006 v newyorskom Beacon Theatre za prítomnosti Billa Clintona a Aleksandra Kwaśnieswskeho, Buddyho Guya či Christiny Aguillery, ale aj dokumentom o minulosti Stoneov. Koncept dokumentu je daný osobou jeho režiséra, Martina Scorseseho.


Hoci je Scorsese známy najmä ako režisér „mafiánskych filmov“, rozhodne nie je na poli dokumentárneho filmu nováčikom. Už v roku 1970 spolupracoval ako second unit director a strihač (spolu so svojou neskoršou dvornou strihačkou Thelmou Schoonmaker) na dokumente Michaela Wadleighta Woodstock a o osem rokov neskôr nakrútil hudobný dokument The Last Waltz zaznamenávajúci koncert The Band, ktorý, ako dobré jazyky hovoria, sa stal vzorom pre dokumenty tohto žánru. Rolling Stones je tomu dokladom.
V Scorseseho filmoch vystupujú výrazne do popredia dva momenty – postava (skupina postáv) a doba, ktorá je pre postavy charakteristická, ktorá ich, obrazne povedané, zrodila. Zároveň sa však postavy svojej dobe akosi vymykajú, je v nich túžba zo svojej doby uniknúť a dostať sa nad ňu. Táto „dualita“ postavy a jej doby sa preniesla aj do Scorseseho hudobných dokumentoch, hoci trochu inak a v rôznej miere. 


Zatiaľ čo už spomenutý The Last Waltz je „koncertným“ hudobným dokumentom, do ktorého sú nastrihávané rozhovory a archívne materiály či dokrútky týkajúce sa The Band, dvojdielny dokument No Direction Home: Bob Dylen je práve tým širším portrétom speváka a (jeho) doby, opäť na báze obrazov „súčasného“ a „minulého“. V oboch prípadoch však „minulé“ momenty fungujú ako doba, z ktorej „postava“ vyšla a „súčasné“ zábery ukazujú „postavu“ v tom, čo dosiahla. Na rozdiel od hraných filmov „postavy“ Scorseseho dokumentov svojím spôsobom unikli dobe, ktorá ich zrodila, no stále si niečo z nej nesú v sebe.
Rolling Stones má bližšie k The Last Waltz, a to nielen kvôli spoločnej cca dvojhodinovej dĺžke. Výraznejšie a užšie zameranie na kapelu a jej koncert však nevylučuje spomienky na minulú dobu, hoci viac súkromne. V Rolling Stones je prítomná dvojako, jednak v podobe archívnych záberov – rozhovorov, reportáží, záznamov – a jednak v podobe čiastočne inscenovanej úvodnej pasáže prípravy koncertu, v rámci ktorej Scorsese parafrázuje práve The Last Waltz (scéna s biliardom), no zároveň akoby sa štýlovo inšpiroval svojimi vlastnými ranými hranými filmami. 


Do hudobného dokumentu o koncerte z roku 2006 sa tak výrazne dostáva nostalgická (filmová) atmosféra šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Konfrontácia „chalanov“ – ich predstáv a vízií a zážitkov, ako i komentárov seba a ľudí okolo, a „starších serióznych pánov“, respektíve znalostí o ich ďalšej kariére „medzitým“ vytvára vnútrodokumentový príbeh „za koncertom“. Vizuálne je rámovaný hollywoodskym nájazdom a odjazdom kamery pred začiatkom a po konci koncertu, a zároveň je zdrojom (možno aj úsmevného) pnutia medzi The Rolling Stones v ich počiatkoch a tým, ako ich pozná už aj generácia „niekde okolo tridsiatky“.
Film Rolling Stones možno vnímať a vychutnávať z viacerých stránok. Niekomu stačí, že je to koncert The Rolling Stones, inému, že ich uvidí v záberoch z čias, keď boli ešte mladí a krásni. Ďalších zaujme práve tá konfrontácia toho, kým boli a kým sú Stoni dnes. Vysoko profesionálna úroveň zostrihu koncertu [viac-menej Scorseseho členovia štábu - kameru mal na starosti Robert Richardson (Letec, Kill Bill, The Doors ...), strih David Tedeschi (No Direction Home: Bob Dylen, pripravovaný Scorseseho dokument o Geaorgeovi Harrisonovi)] je akousi očakávanou samozrejmosťou. Všetko ďalšie je bonusom. Dokopy je to dobrý filmový zážitok.
Shine a Light (USA, 2007, 122 min.) Réžia: Martin Scorsese. Kamera: Robert Richardson. Ručná kamera: Albert Maysles. Hudba: piesne Rolling Stones. Hrajú: Mick Jagger, Keith Richards, Charlie Watts, Ronnie Wood, Christina Aguilera, Buddy Guy, Jack White, Darryl Jones, Martin Scorsese, Bill Clinton, Aleksander Kwaśniewski,Hillary Clinton, Albert Maysles