Rakúsky režisér Michael Glawogger ponúka vo svojom „epickom“ dokumente pohľad na prácu robotníkov na začiatku 21. storočia. Jadro filmu tvorí päť častí (kapitol, obrazov...), každá z iného kúta sveta. Na Ukrajine skupina baníkov nelegálne kope uhlie, v Indonézii prenášajú ohromné náklady síry, v Nigérii zabíjajú a pražia zvieratá na obrovskom verejnom trhovisku, v Pakistane demontujú monštruózne tankery a v Číne pracujú pri vysokých peciach (a budujú tak nové impérium). A potom je tu už len epilóg, ale ten si nechajme na záver...

Hneď prvá kapitola odhalí Glawoggerov štýl a jeho metódu. Bez akéhokoľvek sprievodného slova (okrem titulku oznamujúceho geografickú polohu) sledujeme na striedačku obrazy baníkov hlboko pod zamrznutou pôdou ukrajinského Donbasu a ich výpovede na kameru. Režisér nijako nevstupuje do „sveta“ na plátne, jeho otázky si môžeme iba domýšľať na základe odpovedí robotníkov. Rozprávajú o práci, o živote a tak vôbec. Slovo je však menej dôležité ako obraz: práve cezeň sa dozvedáme viac o podmienkach v bani. A takto postupujeme medzi jednotlivými epizódami. Ich metaforické názvy odhaľujú rôzne aspekty fyzickej práce. Hrdinovia, duchovia, levy... Je v podstate na vás, či je vášmu srdcu bližší jeden konkrétny symbol, alebo či je pojem robotník syntézou toho všetkého.  


Na základe videného je pomerne jednoduché rekonštruovať režisérov zámer. Nešlo mu o analýzu fenoménu „robotníka“ (či už ako jedinca, sociálny konštrukt, alebo vrstvu obyvateľstva), ale preniknúť k podstate fyzickej práce. Zvolená metóda sa teda usiluje zachytiť námahu pri práci bez príkras a (zbytočných) symbolických presahov. Glawogger chcel ísť filmom k jadru a to sa mu aj darí. Jednotlivé obrazy sú tu preto, aby zvečnili prácu v čistom stave. Už som spomenul, že tu nie je prítomný slovný komentár, no ani montáž nevytvára nejaký presah. Ide tu práve o obrazy radené za sebou bez akejkoľvek kauzality či časových vzťahov. Radenie epizód je v podstate ľubovoľné, pokojne by sa dalo od základu zmeniť a film by tým neutrpel ani by sa nezmenili významy v ňom obsiahnuté. Tie sa totiž bytostne viažu na jednotlivé obrazy.
Vzhľadom na danú metódu je pomerne veľký priestor ponechaný divákovi. Režisér nevyjadruje filmom svoj názor, nejde tu o angažovanú dokumentaristiku. Na diváka tak nie je vyvíjaný nátlak, nie je „nútený“ zamýšľať sa nad širšími kontextami viažucimi sa k téme robotníkov. Ak spomeniem iný dokument uvedený tento rok v našich kinách, dostaneme sa k zaujímavému porovnaniu. Hubert Sauper zvolil v Darwinovej nočnej more metódu ankety a na základe toho sa prirodzene dopracoval k výpovedi, ktorá nepôsobí silene angažovane, a predsa apeluje na diváka. Glawoggerov film necháva v tomto ohľade divákovi širšie pole pôsobnosti: je len na ňom, či a o čom bude premýšľať v reakcii na podnet z filmu. 


Glawoggerovi a jeho tímu pridávam body aj za kvalitnú prípravu. Film rozhodne nie je spravený na spôsob „tak, som tu s kamerou, a ideme nakrúcať“, ale samotné nakrúcanie predchádzal určitý čas, ktorý režisér strávil v prostredí, a až na základe pozorovaného začal nakrúcať. Bolo dôležité, aby robotníci vo filme pôsobili prirodzeným dojmom. Vzhľadom na to musel Glawogger istým spôsobom „zapadnúť“ do prostredia a ľudia, ktorých nakrúcal, museli brať kameru ako niečo bežné. A to sa tvorcom podarilo prakticky bezo zvyšku. Robotníci sa nenechajú kamerou vyrušiť ani pri práci, ani v momentoch, keď rozprávajú priamo do objektívu. A hoci niekedy cítiť vo vzduchu istú „trápnosť“ situácie (ticho uprostred výpovede...), môžeme to pokojne pripísať na vrub onej autentickosti postáv.
Kamera Wolfganga Thalera ponúka miestami až dych vyrážajúce obrazy. Fascinujú najmä také zábery, ako sú tie zvnútra bane v prvej kapitole. V africkej časti kamera neuhne „pohľadom“ pred podrezávaním zvierat, dočkáme sa detailov týchto aktivít. Skôr ako o remeselnú zručnosť tu však ide o to, čo Thaler sníma, než ako to robí. Aj keď krivé slovo na jeho prácu len ťažko možno povedať. Rovnako strih tu neplní rétorickú funkciu, no spoľahlivo prepája jednotlivé zábery bez toho, aby na seba strhával pozornosť. Za zmienku stoja aj rytmy z dielne Johna Zorna, ktoré v niektorých momentoch ozvláštňujú to, na čo sa pozeráme.
A predsa je tu jedna vec, ktorá mi trochu prekážala. Ide o epilóg v závere filmu. Glawogger sa celý čas drží v úzadí (čo pri stopáži 122 minút nie je maličkosť), neprezentuje svoj postoj ani na seba neupozorňuje, no v záverečnej kapitole si predsa len takpovediac povzdychne nad danou situáciou. Aj keď rozumiem, prečo to do filmu zaradil, myslím si, že to tak byť nemuselo a dielu by iba prospelo, keby si udržalo neutrálny tón až do konca. Nepomôžem si, ale tento dodatok na mňa pôsobil ako päsť na oko.
Aj napriek tomu je Robotníkova smrť kino, ktoré si celkom iste zaslúži vašu pozornosť. Vidieť podobný „veľkolepý“ dokument sa nepodarí každý deň, preto si nenechajte túto príležitosť utiecť.
Workingman’s Death (Rakúsko/Nemecko, 2005, 122 min.) Réžia: Michael Glawogger. Scenár: Michael Glawogger. Kamera: Wolfgang Thaler. Hudba: John Zorn