Kým mladý policajný kapitán Paul Netreaux pátra po sériovom vrahovi, ktorý necháva za sebou dorezané telá umučených mladých žien, manželka policajta zo špeciálnej jednotky Anna trpí ťažkou stratou pamäti a náhlymi záchvatmi strašidelných halucinácií. Ich príbehy sa začnú pomaly prepájať, keď Paul vytiahne z dôchodku zdiskreditovaného policajta Schiffera a ponorí sa do temných uličiek tureckej štvrti Paríža...

Režisér Chris Nahon sa filmovému divákovi predstavuje druhým celovečerným filmom. Tým prvým bola pred štyrmi rokmi hongkongská okopávačka Bozk draka s Jet-Lim, ktorá sa dočkala vcelku pozitívnej odozvy (na pomery svojho žánru). V Ríši vlkov sa Nahon popasoval s žánrom temnej až hororovej detektívky, ktorý je od istého času vo francúzskej kinematografii pozoruhodne obľúbený. Rovnako ako v prípade Bozku draka sa režisér pokúsil ozvláštniť film rôznymi scenáristickými aj vizuálnymi postupmi, no celkom to nevyšlo a výsledok pripomína rozvarené špagety  - namiesto jednoduchého, ale poctivého a výdatného jedla dostávame akúsi nevábnu brečku.


Už dĺžka filmu (130 minút) naznačuje, že čosi nie je celkom v poriadku. Naplniť taký rozsiahly priestor pútavým dejom je náročná úloha a snaha scenáristov v tomto smere zlyháva, pretože namotávajú pred divákom zmätené klbko záhad a otázok, ktoré potom musia komplikovane a nevierohodne rozplietať, pričom prepojenie oboch dejových línií v závere je kŕčovité a zbytočne ilustratívne.
Film trpí aj scenáristickými nedostatkami na úrovni dialógov. Niektoré repliky sú akoby vystrihnuté z príručky policajných klišé (Schifferove poznámky v Paulovej kancelárii: "To je tvoja matka?" ... "To bola tvoja matka, že?" ... "Preto si sa stal policajtom?"). Aj Annine repliky miestami vyvolávali v sále smiech, ktorý tvorcovia určite nemali v pláne ("Vráť mi čo si mi vzal! Moju minulosť! A moju tvár!").
Chabú úroveň podčiarkujú aj nemastné-neslané herecké prejavy. Jean Reno nám starne - to je asi najdôležitejší a, bohužiaľ, dosť smutný poznatok, ktorý som získal pozeraním Ríše vlkov. Reno hrá zatrpknutého šedivého starca a jeho výkon je tiež unavene rutinérsky a neinšpirovaný. Renova kariéra však stagnuje už dlhšie (naposledy azda zaujal v roku 2002 v komédii Felix a Rose) a vyslovene trpí škatuľkovaním do postáv drsňákov, čo sa nevedia poriadne oholiť. Je otázne, či sa ešte niekedy blysne naozaj kvalitnou postavou - osobne v to pevne dúfam.


Ďalšie hlavné postavy - Anna Heymes v podaní Arly Jover a kapitán Netreaux v podaní Jocelyna Quivrina - sú na tom ešte horšie. Arly Jover je pozoruhodná akurát svojou zarážajúcou podobnosťou s Carrie-Anne Moss a zbytočne afektovaným herectvom, kým Quivrina si človek na plátne takmer nevšimne, pretože je sám o sebe nevýrazný a aj pri unavenom Renovi úplne zaniká. Mám však podozrenie, že v oboch prípadoch bol výsledný dojem do určitej miery dôsledkom vedenia hercov zo strany režiséra.
Vizuálna stránka filmu našťastie nie je orgiou vizuálnych efektov a kamerovej ekvilibristiky (na rozdiel od iných súčasných francúzskych komerčne zameraných filmov). Nahon a kameraman Michel Abramowicz sa snažia o vecne ponuré vizuály s akousi nadväznosťou na tureckú tematiku a ich chladné farby sú miestami ozaj pôsobivé. Zmyslový pôžitok však ruší jeho jednotvárnosť (opäť z časti kvôli pridlhej minutáži) a nešikovne namixovaný soundtrack, ktorý je príliš dominantný a miestami vyslovene nevhodný - obsahuje však dosť zaujímavé skladby a na CD by sa cítil ako doma.
Pokiaľ ste videli Purpurové rieky 2 a páčili sa vám, možno si užijete aj Ríšu vlkov. Nezaujatému divákovi ju však môžem odporučiť len ako východisko z najvyššej núdze. Trpezlivejší si počkajú, kým túto snímku kúpi niektorá z komerčných televízií.
L' Empire des loups (Fran./Talian., 2005, 128 min.) Réžia: Chris Nahon. Scenár: Jean-Christophe Grangé, Chris Nahon, Franck Ollivier, Christian Clavier. Kamera: Michel Abramowicz. Hrajú: Jean Reno, Arly Jover, Jocelyn Quivrin, Laura Morante, Philippe Bas, David Kammenos, Élodie Navarre