Nie každý v živote má to šťastie, že sa narodí do kompletnej rodiny, kde matka a otec určujú smerovanie svojho dieťaťa. Takýmto deťom sa potom mnohokrát stáva, že keď dospejú, odchádzajú z „provizórnej“ rodiny, hľadať miesto, ktoré by mohli nazývať skutočným domovom. Podobne je tomu vo filme Neila Jordana Raňajky na Plute, kde sledujeme životný príbeh chlapca Patricka Bradena, ktorý si už v ranom štádiu dospievania uvedomil, že je iný ako jeho rovesníci. Neznámi rodičia, záľuba v obliekaní si ženských šiat a k tomu pridané opovrhovanie všetkými autoritami, najmä ak ide o katolícke prostredie, je dobrým základom pre komédiu. V tomto filme však ide o čosi viac.

Neil Jordan nie je v našich končinách neznámym režisérom. Každý si určite spomenie na Hru na plač alebo na snímku s hviezdnym obsadením Interview s upírom. V tomto prípade sa režisér už po niekoľký krát rozhodol zužitkovať literárnu predlohu, teraz v podobe rovnomennej novely Patricka McCabea. Základom novely ako aj filmu je príbeh transvestitu, hľadajúceho svojich rodičov a v konečnom dôsledku aj svoje miesto v spoločnosti.


Môžete si povedať, že nejde o nič inovatívne. Avšak podivné trampoty mladého transvestitu v „inom“ svete, tvoria len jednu líniu príbehu. Prvoplánovosť  „zomiera“ spoločne s Patrickovým najlepším kamarátom, pri výbuchu bomby nastraženej teroristami. V tomto momente začíname oveľa pozornejšie vnímať „backround“, respektíve druhý plán, tvorený samotným prostredím a časom. Koniec šesťdesiatych a začiatok sedemdesiatych rokov je v Írsku a Anglicku známy predovšetkým neustálymi konfliktmi medzi IRA (Irish Republican Army) a RUC (Royal Ulster Constabulary). Strety medzi týmito dvoma ozbrojenými zložkami často končili bombovými útokmi na nevinných obyvateľov. Podobnú „dusivú“ atmosféru zachycuje aj táto snímka.
Po expozícii sa dostávame prostredníctvom hlavného protagonistu do Londýna, kam sa vydáva hľadať svoju mamu. V tomto záhadnom svete sme svedkami stretnutí s najrozličnejšími indivíduami, ako aj svedkami organizovaného zločinu. Patrick Braden je nevinne zapletený do rôznych intríg, páchaných jeho najbližšími. Takisto si za množstvo svojich nepríjemností môže sám, svojou povahou a dôverou cudzím ľuďom. Vyúsťujú z toho komické ale aj tragické momenty.
Režisér sa snaží reflektovať problémy vtedajšej doby. Jednak násilie a zabíjanie, za ktorým nie vždy stoja neznámi ľudia a jednak sociálne problémy. Nesnaží sa nájsť vinníka vzniknutej situácie a rovnako sa neprikláňa ani na jednu, ani na druhú stranu (mám na mysli republikánov a katolíkov). Hľadanie odpovede na otázku: „Kto je mimo?“ (citované z filmu) prenecháva divákovi. Ponúka na výber množstvo kontrastných postáv a situácií, z ktorých máme širokú škálu výberu. V tom vidím aj pozitívum autorského prístupu - neriešenie bizarných situácií, do ktorých sa ako transvestita Patrick „Kitten“ Braden dostáva. Vždy sa to obíde nejakým pohotovým žartom, alebo iným (ne)tragickým spôsobom.


Celkovo možno film charakterizovať prostredníctvom neustálej zmeny tempa. Je založené na prechode medzi komičnom a tragikou, hlukom a tichom, láskou a nenávisťou, etc. Nikdy v jednom zábere „nesúperia“ dva antagonizmy. Vďaka neustálej zmene sa podarilo udržať vysoko nastavenú latku zo začiatku filmu, aj keď sa chvíľami zdá celková minutáž až príliš veľká. Ak hovoríme o vysoko nastavenej latke, musíme spomenúť herecké výkony. Nedá mi nepoužiť slovné spojenie „one man show“ pri hodnotení hlavného predstaviteľa Cilliana Murphyho, ktorý za herecký výkon v tomto filme získal Zlatý glóbus. Svojím prejavom zatienil iných hercov, situovaných do úlohy sekundantov. Napríklad známy Liam Neeson si strihol v tomto filme už po niekoľký raz postavu kňaza. Hereckým výkonom všetkých predstaviteľov by som snáď vytkol jedine miestami až prílišné divadelné prevedenie svojich úloh(okrem C. Murphyho, ktorého postava si to vyžadovala).
Výborný pendant k vizuálu je voľba hudobného sprievodu. Zvolená hudba (zaznejú takmer výlučne iba hity začiatku sedemdesiatych rokov) má veľký podiel na finálnom vyznení. Miestami akoby komentovala zobrazovanú akciu, alebo na druhej strane len vyjadrovala pocity a náladu vtedajšej doby.
Zaujímavým sa javí spôsob snímania, teda v istom zmysle aj spôsob nášho nazerania na priebeh filmu. Na začiatku sme identifikovaní s pohľadom z vtáčej perspektívy, postupne až s pohľadom samotných vtákov (vedľajších predstaviteľov:)). Nasledujúce sledy záberov sú preto vedené v neustálom pohybe. Celý film obsahuje len malý počet statických záberov. Tie dominujú predovšetkým vážnejším scénam, pri ktorých sa mení aj hudobný obsah. Kamera sa vždy venuje hlavnému hrdinovi, vždy však pôsobí akýmsi zmäteným dojmom. Preto sa nazdávam, že celý príbeh sledujeme práve zo spomínaného vtáčieho pohľadu (nie vtáčej perspektívy).
Na záver len toľko, že podľa môjho názoru ide o veľmi dobre zvládnutý film po všetkých stránkach. Zároveň si uvedomujem, že tento film nie je určený každému. Divák nie je zbytočne tlačený do pozície identifikovania sa s hlavným hrdinom. Skôr sa mu ponúka „zvláštny“ pohľad na „iný“ svet. Ak sa v tomto svete nebude vedieť uvoľniť, ten sa pred ním uzavrie.
Breakfast on Pluto (Írsko/Veľká Británia, 2005, 135 min.) Réžia: Neil Jordan. Scenár: Neil Jordan. Kamera: Declan Quinn. Hudba: Anna Jordan. Hrajú: Cillian Murphy, Liam Neeson, Brendan Gleeson, Eva Birthistle, Stephen Rea, Gavin Friday, Bryan Ferry, Ruth McCabe