Asi tak, ako fanúšikov nemenovaného televízneho seriálu dokázal rozrušiť slogan „Jack is Back!“, rozčeril hladinu stojatých vôd aj Sylvester Stallone. Ešte ani poriadne neutíchol malý rozruch okolo Rockyho Balbou, už začal druhý. Sly sa prebral a zjavne sa rozhodol zaspomínať si spolu s divákmi na svoju mladosť. Kvalita, s akou tak činí, nech je inšpiráciou. Samozrejme, pokiaľ vám samotné meno herca a režiséra spôsobuje nepríjemné pocity, ktoré v spojení so slovami ako „Rambo“ prerastajú do alergickej reakcie, nenamáhajte sa čítaním ďalej a úplne ignorujte hodnotenie, ktoré si film vyslúžil. Prirodzene, ani sa len nezamýšľajte nad tým, že by ste naň šli.

                             


Priznávam, že ma ani jeden z filmov „pôvodnej série“ nezastihol v kine, no predsa len sa na mne zachytilo pomerne veľa z onej doby, keď jeden raz rotačným guľometom strelil a minimálne sedem ich zabil (hovoríme, samozrejme, o rotách). Hrdina si popri tom občas, ale fakt len občas, „zafilozofoval“ o nezmyselnosti toho všetkého a o predestinácii („Sme, kým sme.“) a vždy sa zasadil za „správnu vec“ a záchranu blízkeho. Vedomie spravodlivosti alebo naopak krivdy v ňom nikdy tak celkom nezaspalo. Stačí len trochu pritlačiť a zabíjanie sa preňho razom stane prirodzeným telesným procesom. Asi ako dýchanie.


Práve zdanlivá jednoduchosť príbehu „niekto urobil niečo zlé a on to nenechá len tak“, býva častým momentom zlyhania pri jeho výstavbe, vedľajších líniách a následne aj prevedení. Samotná kauzalita a drsný výraz môžu veľmi ľahko skĺznuť k nechcenej paródii, akých je na poličkách videopožičovní stále dosť. Rambo: do pekla a späť má malú výhodu v podobe istej histórie hlavného hrdinu, jeho povesti osamelého (luko)strelca, vojaka odvrhnutého vlasťou, trpiaceho osobnostnou traumou, prameniacou v márnej snahe nájsť pokoj a domov.
Zdalo by sa, že po dlhých rokoch ho aj našiel. Trochu zostarol, nadobudol istú múdrosť. Rybárčenie a čas strávený na vode mu dodali pokoj, reflexy a postreh zužitkúva pri odchyte hadov. Jedného dňa sa v jeho živote objaví skupinka misionárov s prosbou, aby ich na svojej loďke prepravil kamsi do Barmy. Na dlhé prehováranie sa nechá nahovoriť. Misionárov (samo-sebou) zajmú a za Johnom príde ďalší muž s prosíkom, aby za skupinkou doviezol „záchranárov“ - partiu žoldákov. Spomienky na seba nenechajú dlho čakať a John oprašuje svoj bič... Pardon, luk pričom „vreckový“ nožík vymieňa za vlastnoručne ukutú mačetu. Akonáhle vystúpi z lode, nenastúpi na ňu skôr, než bude blondínka a ďalší misionári v bezpečí.


Áno, ide tak trochu o recykláciu hlavnej zápletky z trojky, kedy sa len kvôli unesenému plukovníkovi Trautmanovi zapojil do odboja proti Rusákom a celý film skončil venovaním vznešenému afganskému národu. Dnes je situácia trochu iná a Sly a aj John Rambo sú opatrnejší, s kým sa spoja a komu vyznajú priazeň. Pravdepodobne aj preto misia končí, keď sú „naši“ doma a boj armády a povstaleckých Karenov ostáva ako pozadie. Čo sa však nezmenilo je fakt, že „oni“ sú zlí. A tým myslím veľmi zlí. Bez hnutia brvou barmskí vojaci nechajú behať dedinčanov po špeciálne vytvorenom mínovom poli, hádžu deti do ohňa, podnikajú nočné násilné náborové akcie typu „vaši synovia sú teraz našimi vojakmi“, znásilňujú. Vešajú, stínajú, nabodávajú na koly. Jednoducho, sú to špiny hnusné, ktoré si nezaslúžia nič iné, len návštevu Johna a jeho komanda.
Keď sa malebné zábery rieky, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Monet, prelejú do prvého výstrelu z luku, je nad slnko jasné, že my a John sme „doma“ a zláci to majú podčiarknuté a spočítané. V opozícii proti barmskej armáde stoja naivní misionári so svojou vierou, že knihy a antibiotiká zachránia svet. Alebo aspoň Barmu. Ich nedôvera vo varovania „lodníka“ je kruto potrestaná a je to práve „lodník“ kto príde na pomoc. Rezíduá vojen, žoldáci, tento krát stoja na neutrálnej pôde – tam, späť, splniť si svoje poslanie a nehľadieť ani vpravo, ani vľavo. Napriek rokom, ktoré ubehli od ich pôvodného nasadenia, vojna stále koluje v ich krvi.


Choreografia akčných scén je precízne vystavaná, necháva si pootvorené dvierka, aby „prekvapenia“ neboli z druhu deus ex machina (hoci v prípade Ramba by toto asi nik z fanklubu nenamietal), za zábery násilností by sa CNN nemusela hanbiť a slovenské televízie by pri nevhodnom časovom nasadení zlizli mastnú pokutu. Digitál striedajú poctivé vedrá krvi až jemné dámy nevedia, či sa očiť, alebo otočiť. Štylizovaný „dokumentarizmus“ armádnych útokov dodáva vojenským akciám na neľudskosti (a pripíšte si u nich aj homosexuálne sklony smerom k pedofílii).
Rambo: do pekla a späť je jednoducho to, čo esencia s označením „Rambo“ je. A čosi navyše. Priamočiary akčný adrenalínový nárez, ktorý v sebe prekladá nové milénium s 80-rokmi. So zvyšujúcim sa množstvom preliatej krvi narastá podivné nadšenie a búšenie srdca. Stallone preháňa barmskou džungľou nielen nepriateľa, ale i svoje telo, ktoré aj napriek viditeľným stopám času vykazuje parádnu kondičku, občas prehodí vetu, inokedy vnútorný monológ. V súlade s tradíciou bonusov pre verných - ponúka pár odkazov na deje minulé a súčasne sa pohráva s bourneovským záverom, v podobe návratu do miest, kde to začalo. Pritom však stále zostáva vlajkovou loďou „svojho“ žánru.
Rambo (USA/SRN, 2008, 93 min.) Réžia: Sylvester Stallone. Námet: David Morrell – postava z knihy Rambo I. Scenár: Sylvester Stallone, Art Monterastelli. Kamera: Glen MacPherson. Hudba: Brian Tyler. Hrajú: Sylvester Stallone, Julie Benz, Paul Schulze, Matthew Marsden, Graham McTavish, Tim Kang, Rey Gallegos, Jake La Botz.