|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Nedeľa 22.12.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Adela
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
14. 07. 2006
Raj hneď teraz
Politickú situáciu v oblasti Blízkeho Východu, konkrétne v okolí rieky Jordán, pozná pravdepodobne väčšina z nás iba prostredníctvom rôznych masmédií, ktoré nás v pravidelných intervaloch už niekoľko desaťročí zásobujú čerstvými správami z tejto lokality. Do akej miery sme už otupení voči informáciám o hádam každodenných samovražedných teroristických útokoch? Pravidlo akcie-reakcie tu tvorí zdanlivo bludný kruh násilia a umierania. Na jeho zmysel sa pýta veľká časť sveta, no priamo na mieste nie je na otázky čas. Medzi akciou a reakciou totiž často ubehne len veľmi málo času. O tom sa už v správach nedozvieme.
Do tohto prostredia nás svojim filmom zavádza aj režisér Hany Abu-Assad svojim filmom Raj hneď teraz. Predstavuje nám Saida (Kais Nashef) a Chalída (Ali Suliman), dvoch mladých automechanikov z Nábulusu (Palestína), postavených do roly mučeníkov vo vojne za spravodlivosť a slobodu svojho národa. S výbušninami starostlivo pripevnenými na vlastných telách sa majú vydať na samovražednú misiu do Tel Avivu s jediným cieľom: zabiť čo najviac vojakov. Obaja posilnení vierou v Boha a v skorý príchod do raja po splnení akcie neváhajú, a úlohu prijímajú. No kým príde k jej bezprostrednému uskutočneniu, ich istota a viera prejde skúškou a nie všetko bude tak ako predtým...
Režisér filmu, Hany Abu-Assad, je pôvodom Palestínčan, no emigroval do Holandska. Táto skutočnosť sa do určitej miery podpisuje aj na podobe jeho filmu. Abu-Assad sa rozhodol nakrúcať v autentických lokáciách, čo si vyžiadalo kontrolu (a pripomienkovanie) scenára jednou aj druhou znepriatelenou stranou. Nemyslím si však, že táto procedúra by snímke ublížila. Nech už to bolo akokoľvek, Abu-Assad sa nevyjadruje v prospech jednej ani druhej strany. Je príznačné, že do filmu zasadzuje postavu Suhy (Lubna Azabal – Exil), mladej ženy, ktorá síce má palestínske korene, no narodila sa a vyrastala mimo krajiny. Suha nemá autentickú skúsenosť s prebiehajúcou vojnou (aspoň ako diváci o žiadnej nevieme), a tak jej pohľad a názor na ňu je značne odlišný ako ten Saidov a Chalídov. Verí v mierové riešenie konfliktu a absurdnosť a nezmyselnosť bludného kruhu zabíjania. Pravdepodobne niekde medzi touto polohou zmýšľania o konflikte a nadšením sprevádzaným postupne sa vynárajúcimi pochybnosťami u Saida a Chalída sa nachádza sám Abu-Assad.
Dôsledkom je, že viac než na politickú situáciu, sa film zameriava na ľudí uprostred nej a že tak robí s patričným odstupom. Viac než o politický thriller ide o psychologickú drámu postáv. Najmä v prípade ústredného dua sledujeme precízne prekreslenie ich psychologických profilov, zároveň spoznávame aj ich rodinné zázemie. Z bezmenných atentátnikov z televíznych správ sa tak stávajú konkrétni ľudia. Nám ako divákom je ponúknutá možnosť dozvedieť sa niečo viac o ich motiváciách, ich zmýšľaní, dôvodoch konania. Abu-Assad sa ich nesnaží ospravedlňovať, ani nás prinútiť akceptovať ich. Tým, že sú nám ukázaní ako ľudia z mäsa a kostí, s vlastnými profilmi osobností, nás film vyzýva zamyslieť sa nad vojnou, v ktorej umierajú v prvom rade ľudia, až potom Palestínčania či Izraeliti, Moslimovia či Židia.
Spomínaný Abu-Assadov odstup od témy sa prezentuje viacerými spôsobmi. Postavy sú často snímané v celkoch či veľkých celkoch, akoby ponechané v prostredí, v ktorom sa pohybujú. V tomto postupe možno badať vyjadrenie prepojenia človeka s prostredím, vzťah medzi nimi. Iný moment odstupu nachádzame v sebareflexívnych scénach filmu, konkrétne napríklad v scéne s pokazenou kamerou, či pri dialógu o predaji/požičaní kazety s rozlúčkovou nahrávkou. Na druhej strane, absencia filmovej hudby pomáha vytvárať realistickú a dusnú atmosféru. Na nej sa podpisujú aj presvedčivé herecké výkony trojice mladých predstaviteľov. Suma sumárum, na Raj hneď teraz sa určite oplatí zájsť do kina. Predstavuje totiž vítaný alternatívny pohľad na známu tému. Pohľad, ktorý sa snaží byť nezaujatý (a podľa môjho názoru sa mu to aj darí) a donútiť nás zamyslieť sa. Podobné ciele pri spracovaní rovnakej témy z odlišnej perspektívy si kládol aj Spielbergov Mníchov a tiež mu to vyšlo. Otázku, ktorému z nich dáte prednosť, si však budete musieť zodpovedať sami.
Paradise Now (Fr/Nem/Hol/Izrael, 2005, 91 min.) Réžia: Hany Abu-Assad. Scenár: Hany Abu-Assad, Bero Beyer. Kamera: Antoine Héberlé. Hudba: Jina Sumedi. Hrajú: Kais Nashef, Ali Suliman, Lubna Azabal, Amer Hlehel, Hiam Abbass
Režisér filmu, Hany Abu-Assad, je pôvodom Palestínčan, no emigroval do Holandska. Táto skutočnosť sa do určitej miery podpisuje aj na podobe jeho filmu. Abu-Assad sa rozhodol nakrúcať v autentických lokáciách, čo si vyžiadalo kontrolu (a pripomienkovanie) scenára jednou aj druhou znepriatelenou stranou. Nemyslím si však, že táto procedúra by snímke ublížila. Nech už to bolo akokoľvek, Abu-Assad sa nevyjadruje v prospech jednej ani druhej strany. Je príznačné, že do filmu zasadzuje postavu Suhy (Lubna Azabal – Exil), mladej ženy, ktorá síce má palestínske korene, no narodila sa a vyrastala mimo krajiny. Suha nemá autentickú skúsenosť s prebiehajúcou vojnou (aspoň ako diváci o žiadnej nevieme), a tak jej pohľad a názor na ňu je značne odlišný ako ten Saidov a Chalídov. Verí v mierové riešenie konfliktu a absurdnosť a nezmyselnosť bludného kruhu zabíjania. Pravdepodobne niekde medzi touto polohou zmýšľania o konflikte a nadšením sprevádzaným postupne sa vynárajúcimi pochybnosťami u Saida a Chalída sa nachádza sám Abu-Assad.
Dôsledkom je, že viac než na politickú situáciu, sa film zameriava na ľudí uprostred nej a že tak robí s patričným odstupom. Viac než o politický thriller ide o psychologickú drámu postáv. Najmä v prípade ústredného dua sledujeme precízne prekreslenie ich psychologických profilov, zároveň spoznávame aj ich rodinné zázemie. Z bezmenných atentátnikov z televíznych správ sa tak stávajú konkrétni ľudia. Nám ako divákom je ponúknutá možnosť dozvedieť sa niečo viac o ich motiváciách, ich zmýšľaní, dôvodoch konania. Abu-Assad sa ich nesnaží ospravedlňovať, ani nás prinútiť akceptovať ich. Tým, že sú nám ukázaní ako ľudia z mäsa a kostí, s vlastnými profilmi osobností, nás film vyzýva zamyslieť sa nad vojnou, v ktorej umierajú v prvom rade ľudia, až potom Palestínčania či Izraeliti, Moslimovia či Židia.
Spomínaný Abu-Assadov odstup od témy sa prezentuje viacerými spôsobmi. Postavy sú často snímané v celkoch či veľkých celkoch, akoby ponechané v prostredí, v ktorom sa pohybujú. V tomto postupe možno badať vyjadrenie prepojenia človeka s prostredím, vzťah medzi nimi. Iný moment odstupu nachádzame v sebareflexívnych scénach filmu, konkrétne napríklad v scéne s pokazenou kamerou, či pri dialógu o predaji/požičaní kazety s rozlúčkovou nahrávkou. Na druhej strane, absencia filmovej hudby pomáha vytvárať realistickú a dusnú atmosféru. Na nej sa podpisujú aj presvedčivé herecké výkony trojice mladých predstaviteľov. Suma sumárum, na Raj hneď teraz sa určite oplatí zájsť do kina. Predstavuje totiž vítaný alternatívny pohľad na známu tému. Pohľad, ktorý sa snaží byť nezaujatý (a podľa môjho názoru sa mu to aj darí) a donútiť nás zamyslieť sa. Podobné ciele pri spracovaní rovnakej témy z odlišnej perspektívy si kládol aj Spielbergov Mníchov a tiež mu to vyšlo. Otázku, ktorému z nich dáte prednosť, si však budete musieť zodpovedať sami.
Paradise Now (Fr/Nem/Hol/Izrael, 2005, 91 min.) Réžia: Hany Abu-Assad. Scenár: Hany Abu-Assad, Bero Beyer. Kamera: Antoine Héberlé. Hudba: Jina Sumedi. Hrajú: Kais Nashef, Ali Suliman, Lubna Azabal, Amer Hlehel, Hiam Abbass
Raj hneď teraz
Autor: Michal Michalovič
Zdroj: Kinema