|
Správy | Reality | Video | TV program | TV Tipy | Práca | |
Sobota 23.11.2024
|
Autobazár | Dovolenka | Výsledky | Kúpele | Lacné letenky | Lístky |
Meniny má Klement
|
Ubytovanie | Nákup | Horoskopy | Počasie | Zábava | Kino |
Úvodná strana | Včera Archív správ Nastavenia |
|
Kontakt | Inzercia |
|
Svet filmu |
|
|
Vyhľadávanie |
|
Pridajte sa |
|
Ste na Facebooku? Ste na Twitteri? Pridajte sa. |
|
|
|
Mobilná verzia |
ESTA USA |
09. 06. 2017
Radio Dreams
Radio Dreams pôsobí na pohľad ako malý film. Do kinodistribúcie prichádza bez veľkej pompy a ani na Febiofeste si ho nevšimlo obzvlášť veľké množstvo ľudí. Pritom ide o víťaza z Rotterdamu, jedného z najvýznamnejších filmových festivalov na svete. A možno práve to divákov odrádza, keďže v spoločnosti prevládajúci post-faktuálny „nonkomformizmus“ spočíva skôr v odmietaní všetkého intelektuálne a emocionálne náročnejšieho. A Radio Deams naozaj je pomerne náročným filmovým zážitkom. Pokiaľ však snímke dáte šancu, dostanete prekvapivo bohatý zážitok, v ktorom sú formálne postupy využité presne a účelne. Celá snímka sa točí okolo malej rozhlasovej stanice Pars Radio, ktorá vysiela v perzštine zo San Francisca. Je teda určená prevažne iránskym exulantom a azda aj niekoľkým občanom Iránu, pokiaľ si túto stanicu náhodou naladia. My sledujeme nevšedný deň v histórii tohto rádia, v priebehu ktorého má v jeho štúdiu naživo hrať Metallica s kapelou Kabul Dreams - prvou rockovou skupinou z Afganistanu.
KINEMAVIDEO4178.
Viacero kritikov sa zhodlo na tom, že poetika snímky je zreteľne ovplyvnená tvorbou Akiho Kaurismäkiho a Jima Jarmuscha. S týmito názormi sa stotožňujem a jedným dychom dodávam, že Kaurismäkiho je najviac cítiť pri pohľade na prapodivné postavičky vyskakujúce z plátna. Azda najbizarnejšie pôsobí starnúci majiteľ rádia, ktorý je zároveň bývalým zápasníkom, čo preukáže aj v priebehu filmu. Hamid je pre zmenu spisovateľ s „levou hrivou“, ktorý si s obsesívnou pravidelnosťou mydlí ruky a zároveň sa snaží z neznámych príčin presadiť, aby v sekcii zameranej na spoznávanie susedných krajín zaznela sovietska pieseň Kaťuša. Keďže je básnikom, snaží sa do rádia vložiť čo najviac autentickej iránskej kultúry – básní, hudby, informácií či príbehov obyčajných ľudí a vytrvalo bojuje proti prílišnej komercionalizácii rádia. Jeho súperka, mladá asistentka riaditeľa, sa však nevzdáva a permanentne prerušuje vysielanie reklamnými vsuvkami a núti Hamida robiť rozhovory s banálnymi hosťami.
Rozprávanie sleduje ich napäté celodenné čakanie na príchod skupiny Metallica, čo sa s pribúdajúcim meškaním javí, ako stále menej pravdepodobné. V divákovi musí hneď v úvode filmu skrsnúť myšlienka, že ide o Hamidov výmysel a že kapela tohto rangu by do takého podivného, nekonvenčného a maličkého rádia neprišla. A tak už len vyčkávame, kedy sa Hamidova (asi)lož prevalí. Celým rádiom i vzťahmi sa z toho dôvodu nesie napätie, nervozita a vyrušenie z homeostázy.
Nič neprebieha tak ako by malo, postavy sú nepokojné a tak si krátia čas bizarnými činnosťami (napr. zápasením) alebo sa len tak ponevierajú po budove, či po okolí. Permanentné reklamné prerušenia (rádio má na ten deň veľa inzercie) Hamida dokonca doženú k hystérii. Srdcervúce príbehy ľudí totiž prerušujú reklamy na pracie prostriedky a podobné somariny (slovenský divák to určite dôverne pozná). Snímka tak prenáša toto napätie a nervozitu aj na diváka.
Rozprávanie sa navyše naschvál zameriava na banálne maličkosti a rôzne podivnosti. Nielenže tým oddaľuje „vyvrcholenie“, ale navyše aj simuluje rozvláčnosť tohto nervózneho dňa a malosť a banálnosť samotného rádia. Film to všetko sleduje s chápavým odstupom, obvykle v Seidlovsky štylizovaných statických celkoch s centrálnou kompozíciou obrazov. Na to, že ide o film z prostredia rádia vo filme nezaznie príliš veľa hudby, čo však vyplýva aj z jeho samotnej programovej dramaturgie. Azda práve takto zvolená forma bude kameňom úrazu pre mnohých divákov, ale treba dodať, že postupy sú zvolené trefne vo vzťahu k deju. Samotná snímka je teda predovšetkým filmom o kultúrnej vykorenenosti a miešaní kultúr. Je zrejmé, že Hamidova zúfalá snaha viesť rádio nekomerčnou cestou, cestou spoznávania autentickej cudzej kultúry, je do budúcna odsúdená na neúspech. A hoci sa vám program Pars Radia môže zdať nezáživný, bez neho by svet niečo dôležité stratil. Snímka tak rozpráva predovšetkým o tom, že skutočná kultúra je v podstate neprenosná a že v tvrdých trhových podmienkach zakrnie a zomrie. A podobné je to aj s týmto filmom.
Radio Dreams (USA, 2016, far., 91 min.)Réžia: Babak Jalali. Scenár: Babak Jalali. Hrajú: Lars Ulrich, Larry Laverty, Boshra Dastournezhad...
Viacero kritikov sa zhodlo na tom, že poetika snímky je zreteľne ovplyvnená tvorbou Akiho Kaurismäkiho a Jima Jarmuscha. S týmito názormi sa stotožňujem a jedným dychom dodávam, že Kaurismäkiho je najviac cítiť pri pohľade na prapodivné postavičky vyskakujúce z plátna. Azda najbizarnejšie pôsobí starnúci majiteľ rádia, ktorý je zároveň bývalým zápasníkom, čo preukáže aj v priebehu filmu. Hamid je pre zmenu spisovateľ s „levou hrivou“, ktorý si s obsesívnou pravidelnosťou mydlí ruky a zároveň sa snaží z neznámych príčin presadiť, aby v sekcii zameranej na spoznávanie susedných krajín zaznela sovietska pieseň Kaťuša. Keďže je básnikom, snaží sa do rádia vložiť čo najviac autentickej iránskej kultúry – básní, hudby, informácií či príbehov obyčajných ľudí a vytrvalo bojuje proti prílišnej komercionalizácii rádia. Jeho súperka, mladá asistentka riaditeľa, sa však nevzdáva a permanentne prerušuje vysielanie reklamnými vsuvkami a núti Hamida robiť rozhovory s banálnymi hosťami.
Rozprávanie sleduje ich napäté celodenné čakanie na príchod skupiny Metallica, čo sa s pribúdajúcim meškaním javí, ako stále menej pravdepodobné. V divákovi musí hneď v úvode filmu skrsnúť myšlienka, že ide o Hamidov výmysel a že kapela tohto rangu by do takého podivného, nekonvenčného a maličkého rádia neprišla. A tak už len vyčkávame, kedy sa Hamidova (asi)lož prevalí. Celým rádiom i vzťahmi sa z toho dôvodu nesie napätie, nervozita a vyrušenie z homeostázy.
Nič neprebieha tak ako by malo, postavy sú nepokojné a tak si krátia čas bizarnými činnosťami (napr. zápasením) alebo sa len tak ponevierajú po budove, či po okolí. Permanentné reklamné prerušenia (rádio má na ten deň veľa inzercie) Hamida dokonca doženú k hystérii. Srdcervúce príbehy ľudí totiž prerušujú reklamy na pracie prostriedky a podobné somariny (slovenský divák to určite dôverne pozná). Snímka tak prenáša toto napätie a nervozitu aj na diváka.
Rozprávanie sa navyše naschvál zameriava na banálne maličkosti a rôzne podivnosti. Nielenže tým oddaľuje „vyvrcholenie“, ale navyše aj simuluje rozvláčnosť tohto nervózneho dňa a malosť a banálnosť samotného rádia. Film to všetko sleduje s chápavým odstupom, obvykle v Seidlovsky štylizovaných statických celkoch s centrálnou kompozíciou obrazov. Na to, že ide o film z prostredia rádia vo filme nezaznie príliš veľa hudby, čo však vyplýva aj z jeho samotnej programovej dramaturgie. Azda práve takto zvolená forma bude kameňom úrazu pre mnohých divákov, ale treba dodať, že postupy sú zvolené trefne vo vzťahu k deju. Samotná snímka je teda predovšetkým filmom o kultúrnej vykorenenosti a miešaní kultúr. Je zrejmé, že Hamidova zúfalá snaha viesť rádio nekomerčnou cestou, cestou spoznávania autentickej cudzej kultúry, je do budúcna odsúdená na neúspech. A hoci sa vám program Pars Radia môže zdať nezáživný, bez neho by svet niečo dôležité stratil. Snímka tak rozpráva predovšetkým o tom, že skutočná kultúra je v podstate neprenosná a že v tvrdých trhových podmienkach zakrnie a zomrie. A podobné je to aj s týmto filmom.
Radio Dreams (USA, 2016, far., 91 min.)Réžia: Babak Jalali. Scenár: Babak Jalali. Hrajú: Lars Ulrich, Larry Laverty, Boshra Dastournezhad...
Radio Dreams
Autor: Marcel Šedo
Zdroj: Kinema