Hlavou proti múru, srdcom proti rozumu. Aj tak by sa dal charakterizovať film tureckého režiséra žijúceho v Nemecku. Proti múru je štvrtým celovečerným hraným filmom Fatiha Akina, u nás skoro neznámeho z jeho predchádzajúcej tvorby. Pred pár rokmi sa mihla na festivale v Bratislave jeho road – movie s názvom V júli. Nielen na Slovensku nezaznamenal tento film taký úspech ako je tomu so snímkou Proti múru, ktorá sa do slovenskej distribúcie dostáva po viac ako roku od svojho prvého uvedenia. (Tí, ktorí navštevujú festivaly ju už mali možnosť vidieť na Febio feste, alebo na Medzinárodnom filmovom festivale v Bratislave.)

Aj napriek tomu, že film sa zameriava na tureckú menšinu žijúcu v Nemecku, režisér vôbec neukazuje situáciu Turkov v inom prostredí. V podstate ani raz nevidíme kontakt Turka a Nemca. Jediným odkazom na tento problém je rozhovor hlavného mužského predstaviteľa s tureckým taxikárom, deportovaným z Nemecka kvôli drogám. Všetko sa odohráva v tureckej komunite, kde najväčšou hodnotou je česť rodiny. Tá nesmie byť poškvrnená. Proti múru nám práve ukáže, čo sa stane, ak sa poškvrní.


Príbeh sa skladá z piatich častí, rozdelených hudobnou vložkou (tradičná turecká hudba). Ide o presné rozdelenie do piatich častí podľa Aristotelovskej drámy. Každá časť zachytáva určité obdobie života dvoch hlavných hrdinov Cahita a Sibel. Cahit, Turek žijúci v Nemecku, nemá po smrti svojej ženy žiadne ideály a vlastne ani žiadny životný cieľ. Na plný úväzok sa deň čo deň venuje alkoholu a drogám, na ktoré zarába umývaním stolov v bare. Sibel je mladé moslimské dievča, neuznávajúce tradičné hodnoty islamu. Najradšej by bola, keby sa mohla vytratiť z dohľadu dogmaticky zameranej rodiny a oddávať sa radovánkam každodenného európskeho života.
Cahit so Sibel sa stretnú v nemocnici po tom, ako sa obaja pokúsili spáchať samovraždu, unavení zo svojej nudnej existencie. Keď Sibel zistí národnosť Cahita, (veľmi dôležitú pre moslimských rodičov) okamžite na neho nalieha, aby si ju vzal. Za tým všetkým sleduje iba oslobodenie sa od puritánskej rodiny, a následný frivolný spôsob života. Po prehováraní a naliehaní (osobne si myslím, že nedostačujúcom a nedotiahnutom: zo strany Cahita je to odôvodnené tým, že jej chce pomôcť, pretože ona trpí) sa nakoniec zoberú. Po tomto momente sa začína pravý neviazaný život, aký si len vieme predstaviť. S tým sú spojené aj niektoré komické momenty tohto filmu, ktorých však nie je mnoho. Za všetky môžem spomenúť: šňupanie koksu na svadbe, prenesie novomanželky cez prah dverí na pleci... Už svadobnú noc nestrávi Sibel s manželom, ale s neznámym človekom.
Život nie je vždy taký, aký si ho naplánujeme. Najmä, ak je všetko založené na klamstvách, podvodoch a nečestnom správaní. Do hry vstupuje nechcená vzájomná láska oboch predstaviteľov a s tým súvisiaca žiarlivosť. Vďaka nej sa Cahit dostáva do väzenia.
Posledné dve časti sú situované do Istanbulu, kam sa príbeh sťahuje spoločne s hlavnou hrdinkou. Akoby sa režisér snažil ukázať to lepšie vo svojej rodnej krajine. Sibel dostáva príležitosť začleniť sa do „normálneho“ spôsobu života.  Na prvý pohľad Istanbul naozaj vyzerá pestrejšie a pozitívnejšie. Nocou je zahalená všetka krása a my sa nachádzame v podobnom „šedivom“ prostredí, aké nám ponúkalo predchádzajúce pôsobisko. „Špina“ jednoducho existuje všade. 


Proti múru nie je žiadnym romantickým filmom a ani sa na to nesnaží hrať (aj keď svojim spôsobom ide o love story). Režisér nám ponúka realitu vzťahu dvoch ľudí v surovom stave. City sú zatlačené do úzadia. Dokonca aj pri najintímnejších chvíľkach v posteli, prevláda nad citmi a nežnosťou, živočíšnosť. Takisto tu nie je núdza o násilné správanie a brutálnu surovosť niektorých činov. (Aj napriek tomu, že sa nestránim dobre a esteticky použitému násiliu vo filme, na takýto príbeh je tu až príliš veľa krvi.) Filmu dominuje silný príbeh, zobrazený v niektorých momentoch až príliš realisticky. Tomu je prispôsobená aj formálna stránka. Prevládajú krátke zábery, ostrý strih a miestami až dokumentárnym spôsobom použitá kamera. To všetko dopomáha vytvoriť čo najväčšiu autenticitu príbehu.
Najsilnejšiu stránku filmu tvoria dve hlavné postavy, na ktorých celý príbeh stojí. Dôkladne je vykreslená každá stránka ich osobnosti. Zo začiatku sa môžu divákovi javiť zmätene, neskôr však dokáže prijať viac-menej všetko; ako premýšľajú, ako konajú. Treba vyzdvihnúť ženskú predstaviteľku Sibel Kekilli (Sibel), pre ktorú to bol vynikajúci debut. (Mám na mysli debut v hranom filme, keďže ide o bývalú porno herečku.) Nielenže sa výborne zhostila úlohy mladej ženy snažiacej sa odpútať od svojej rodiny a užívať si život, ale najmä dobre zvládla záverečný prerod svojej osobnosti. Birol Unel (Cahit) jej dokázal dobre sekundovať, predovšetkým v zhostení sa úlohy nervovo nestálej „beznádejnej existencie“, opájajúcej sa alkoholom a drogami. Podobne ako ženská predstaviteľka nedisponuje len jednou „tvárou“. Ukáže oveľa viac.
Režisér Fatih Akin dokázal (podľa mojich poznatkov a osobných skúseností) vo filme Proti múru verne zachytiť mentalitu Turkov. To ako sa správajú a rozmýšľajú, pokiaľ ide o rodinu a priateľov, akí dokážu byť „živelní“ a neviazaní, pokiaľ ide o zábavu a v konečnom dôsledku aj to, akí dokážu byť impulzívni. Autor sa zameral na jednu vzorku, dovedenú v mnohých prípadoch do najextrémnejších situácií. Ukazuje predovšetkým kam až človek môže padnúť; že dno môže byť oveľa hlbšie ako sa všetkým javí. Katarzia sa potom nedosahuje ľahko. Práve preto tempo v závere filmu klesá.
Napriek nie veľmi vydarenému sťahovaniu postáv a tým aj celého príbehu do Istanbulu v závere filmu (len posledná časť), vyznieva celkové hodnotenie veľmi pozitívne. Príbeh je natoľko silný, že pohltí každého. Na hľadanie chýb, tým pádom neostane veľa času. Ak nestačí moje hodnotenie, tak pridám iné: film Proti múru získal Zlatého medveďa, cenu FIPRESCI na Berlinale a takisto Európsku filmovú cenu za najlepší film v roku 2004.
Gegen die Wand (SRN, 2003, 122 min.) Réžia: Fatih Akin. Scenár: Fatih Akin. Kamera: Rainer Klausmann. Hudba: Klaus Maeck. Hrajú: Birol Ünel, Sibel Kekilli, Catrin Striebeck, Güven Kirac, Meltem Cumbul, Hermann Lause, Cem Akin