Pokus o resuscitáciu francúzskeho kina prebieha viac než inde práve na úrovni žánru. Kedysi synonymum pre to najambicióznejšie autorské hľadanie. Dnes prevažne územie tvorcov staršej generácie konzervujúcich svoj štandard a mladších samorastov, ktorých poetiky sú príliš výlučné / okrajové na to, aby v medzinárodnom meradle masívnejšie zarezonovali (Claire Denis, Gaspar Noé, Bruno Dumont a iní).





 Zmeny sociálnych pomerov (problém prisťahovalectva, etnické nepokoje) hlboko poznačili európsku kultúrnu identitu. Intelektuálny snobizmus starého kontinentu sa vyčerpal. Skutočne autentickí a životaschopní hrdinovia sa rekrutujú z najnižšej spoločenskej vrstvy a uprednostňujú pôsobenie za hranicami zákona. Akcentovanie sociálnych a politických otázok spája celý rad najvýraznejších európskych filmov z posledného obdobia (Medzi stenami, Verejný nepriateľ č.1, Gomora). Posledné dva menované sú dôkazom, že okrem drámy sú predovšetkým thriller a gangsterka dostatočne elastické na to, aby sa tvorcovia ich prostredníctvom vyslovili k aktuálnym spoločenským problémom. Schúlenie sa do bezpečia žánrových konvencií má svoju logiku. Otvára sa tým cesta k širšiemu publiku, ktoré popri konzumácii amerického filmového fastfoodu hľadá niečo ako pridanú hodnotu. Akúsi „európsku“ značku kvality (nech už to znie akokoľvek naivne a anachronicky).

Túto ideu vrchovato napĺňa francúzsky filmový hit uplynulého roka - Prorok (Veľká cena poroty z Cannes, 9 Césarov, BAFTA...). Režisér Jacques Audiard v ňom na pôde spomínaných žánrov vystaval realistický portrét sveta organizovaného zločinu a jeho protagonistov. Zhruba dva a pol hodinový snímok odohrávajúci sa prevažne medzi múrmi väznice je anabázou zrodu jedného kápa, ktorý sa zo dna bezvýznamnosti prepracuje do prednej pozície miestneho „potravinového reťazca“. 


Devätnásťročný negramotný Malik je z rodu tzv. neokázalých hrdinov – uprostred bujných a charizmatických zjavov pôsobí dokonale nevýrazným dojmom. Jeho výhoda spočíva v schopnosti pozorovať, pochopiť mechanizmus vzťahov a efektívne sa doň začleniť. „Plávanie po prúde“ neznamená odovzdanosť ale naopak prejav sebazáchovného pudu, vynaliezavej vôle prežiť. Ako arabský miešanec stojí spočiatku mimo miestne etnické zoskupenia. Situácia sa však mení, keď sa ho boss korzického „frontu“, César, rozhodne použiť na odstránenie nepohodlného spoluväzňa. Vypätá scéna exekúcie vraždy z donútenia predstavuje zlom v Malikovej osobnej histórii, iniciačný rituál na ceste za sebaurčením. Od tej chvíle sa navonok stáva poskokom Korzičanov, vo vnútri však cizeluje svoj učenlivý odstup a nenápadne štartuje napĺňanie vlastných cieľov. Je ako dieťa, ktoré opakuje po dospelých, aby sa neskôr dopracovalo k nezávislému uvažovaniu. Preberá ich gestá a rétoriku (nie náhodou nám režisér jeho vzdelávacie odhodlanie ukazuje práve vo chvíli, keď sa na hodine francúzštiny pre väzňov učí vysloviť slovo canard, t.j. kačica), a vytvára si zástupnú identitu, pod ktorou môže svoju partiu sebavedomo rozohrať na všetky strany.  
Audiardov počin je demonštráciou toho, ako sa do nechcených a odstrkovaných vtláča pečať prostredia, z ktorého vzišli. Malik automaticky prevzal vzorec správania miestnych zločincov a bacharov, pretože to bola jediná účinná forma výchovy, akej sa mu dostalo. Tvár nováčika Tahara Rahima nemá v sebe žiaden smútok ani bolesť len akýsi neosobný plameň života. Jeho vnútorné pochody zostávajú ukryté za dokonale vrastenou maskou imitácie (preto sa ani nemáme možnosť opájať „očistným“ súcitom). Najsilnejší účinok majú momenty, keď v realite bez mreží zrazu všetko naučené sedí na krivo alebo ho odhaľuje ako produkt vzdialenej totality (poddajnosť pri letiskovej kontrole a nenásytnosť pri jedle). 


Prorok s vyššie spomínanými titulmi nezdieľa len pozoruhodne živelné zobrazenie podsvetia. Nevytáčavá autenticita snímanej skutočnosti umožňuje divákovi hlbší ponor do témy. Audiard opäť ukazuje, že žáner nemusí výpoveď nadmerne zväzovať oprátkami konvencií. Rozprávanie napriek zovretému dojmu vo vnútri prekvapuje rozdrobenosťou a nejednoznačnosťou. Opakovaná prítomnosť ducha muža, ktorého Malik zabil, temné vízie/sny a subjektívny uhol pohľadu vyznačený zúženým hľadáčikom kamery sú v zvláštnom napätí k dominantnému realistickému princípu.
Uvažujúc nad otázkami multikulturalizmu ukazuje Audiard emancipáciu arabskej menšiny žiaľ prítomnú len na úrovni zločineckých štruktúr. Prebieha zatiaľ bez monumentálnych gest a s rozochvenou neistotou - Malik El Djebena nie je Jacques Mesrine. Vrcholné scény oboch filmov majú podobnú údernosť. Zatiaľ čo „národný hrdina“ dospel do konečnej fázy (nanebovstúpenie indikované tŕňovou korunou), druhotriedny občan Malik zdolal najťažšiu skúšku a potvrdil tým svoju bolestnú prítomnosť v hostiteľskej krajine. Kam to povedie, sa snáď čoskoro dozvieme. Audiard už avizoval záujem rozšíriť látku do trilógie na spôsob Coppolovho Kmotra. Úvodný diel každopádne ponúka zaujímavý žánrový koncept s obdobne skvelými hereckými výkonmi.
Un prophète (Francúzsko/Taliansko, 2009, 153 min.) Réžia: Jacques Audiard. Námet: Abdel Raouf Dafri. Scenár: Thomas Bidegain, Jacques Audiard. Kamera: Stéphane Fontaine. Strih: Juliette Welfling. Hudba: Alexandre Desplat. Hrajú: Tahar Rahim, Niels Arestrup, Adel Bencherif, Reda Kateb, Hichem Yacoubi, Jean-Philippe Ricci, Gilles Cohen