Kiss me again, rekiss me and kiss me.. Slip your frigid hands beneath my shirt.. This old useless fucker and his twinkling cunt.. Green eyes, green eyes..

Asi budem medzi fanúšikmi Nicka Cavea suchar, ale The Boatman´s Call je moja srdcovka a Green Eyes mi tichučko znela v hlave, ako som sedela v kine a sledovala film podľa jeho scenára. Keby Cave nenapísal scenár, ale pieseň, bola by to asi najlepšia z Murder Ballads. Vlastne by som mala byť vďačná, pretože Proposition naozaj stojí za „stratu“ jednej vražednej balady.
Proposition. Návrh, ktorý dal kapitán Stanley (Ray Winstone) prostrednému z troch bratov Burnsových, renegátov, vrahov a násilníkov: Charlie (Guy Pierce) má deväť dní do Vianoc, aby našiel a zabil svojho najstaršieho brata Arthura (Danny Huston) výmenou za život mladšieho brata Mikeho (Richard Wilson). Kapitán vedel veľmi dobre, čo robí. Vedel, že Arthur je ten, kto by mal skutočne visieť, a tiež to, že Mike je ideálny rukojemník. Vedel tiež, že ho musí skrývať pred davom žiadajúcim pomstu a lynč každého z páchateľov toho ohavného zločinu na Hopkinsovej rodine a tehotnej Betty. Kapitán bol koniec – koncov Angličan, ktorý chcel v tej Bohom opustenej Austrálii nastoliť poriadok a zákon. Proti nemu stojí nehostinnosť, sucho a otvorený, no stiesňujúci priestor púšte.


Cave napísal úžasne ambivalentné postavy, ktoré by ste mohli milovať i nenávidieť. Postavil ich do situácie, ktorú by ste im rozhodne nezávideli. Na prvý pohľad sa zdá, že tu máme „klasický“ súboj šerifa a renegáta, ale hneď sa zapne signálne svetielko, že delenie na „dobrú stranu“ a „zlú stranu“ (resp. „biele a čierne“) tu akosi nie je. Miesto neho sú tú zmysel pre spravodlivosť a právo a zmysel pre rodinu. A nachádzame ich ako u kapitána Stanleyho, v jeho útulnom domove, kde mu manželka (Emily Watson) servíruje čaj v porceláne (nedalo mi nespomenúť si na servis Katherine Hepburn v Africkej kráľovnej), ako aj u Charlieho, stojaceho pred voľbou, ktorého brata zabije, no stále „kladného“ hrdinu. A konečne, aj onen lynčuchtivý dav neznesie pohľad na úplný trest – sto rán bičom na Mikeho chrbte. Ich vízia odplaty sa ranu po rane topí v krvi. Ako najväčší záporák tak vyvstáva najelegantnejšie sa javiaci Eden Fletcher (David Wenham).
John Hillcoat pochopil, čo mu Caveov scenár ponúka. Nenechal sa strhnúť smerom k obrazovým šokom. Práve voľba pomalého tempa veľkých celkov a premyslená voľba detailov napĺňa film úžasnou až meditatívnou emocionalitou. Radenie obrazov je vyslovene „klasické“, akoby vedel predpovedať potreby diváka (resp. si diváka pripraví na nasledujúcu veľkosť záberu). S „ľahkosťou“ necháva zaznieť všetky dilemy, utrpenie a bolesť a nezabúda na bezvýchodiskovosť. Aj po poslednej scéne Vianočnej večere, kedy by malo nastať akési uvoľnenie, nechá preživších v ich začarovanom kruhu. No, možno ho budú vyšľapávať pár (stoviek) metrov ďalej. 


Dej minimálny, že by sa vošiel do klipu. Atmosféra, ktorá by naplnila možno aj väčší priestor. Na 104 minútach hutné, dusné, nepríjemné. Ale oči len tak neodrhnete. Čo záber, scéna, to nasýtenie. Tentoraz žiadne malebné prérie, len nehostinnosť, vyschnuté stromy a obloha. Čo človek, to odpad ľudského pokolenia. Akú šancu majú staré dobré gentlemanské spôsoby? Akú šancu majú tradície starého sveta? Aký zmysel má česť, rodina, mizantropia?..
Proposition nie je film na nedeľné odpoludnie. A ak zvažujete, či sa vybrať do kina, alebo do najbližšej videopožičovne (tento raz to nebol režisérov zámer), odporúčam kino. Tma kinosály a veľké plátno nechajú skutočne odznieť ťažobu príbehu v každom zábere, v každej scéne, dialógu, či tóne. Dusná atmosféra sucha, ničoty dáva pocítiť Sartrovu slobodu voľby, na ktorú je každý z nás odsúdený, v skutočne drsnej podobe.
The Proposition (Austrália/V. Británia, 2005, 104 min.) Réžia: John Hillcoat. Scenár: Nick Cave. Kamera: Benoit Delhomme. Hudba: Nick Cave, Warren Ellis. Hrajú: Guy Pearce, Emily Watson, Ray Winstone, David Wenham, John Hurt, David Gulpilil, Danny Huston, Noah Taylor