Berúc do úvahy základné premisy reklamnej kampane k novému českému filmu Proměny, vynára sa neodbytná otázka: čo je v tomto prípade udalosťou - film samotný alebo mýtus, s akým dopochodoval do kín? Podľa víťazoslávneho sloganu ide o najmladšieho debutujúceho českého režiséra (22 rokov). Študent zlínskej filmovej školy Tomáš Řehořek si Proměny sám napísal, nasnímal a zrežíroval. Pedagógovia nemali o jeho celovečerných ambíciách ani tušenie, ale po zhliadnutí materiálu sa našli peniaze na postprodukciu v Taliansku a v úlohe producenta do naštartovaného vlaku vstúpil Karel Roden.

Odvaha vyjsť s kožou na trh a dotiahnuť projekt do distribučného konca s 23 kópiami je iste v tak mladom veku sympatická a necháva tušiť, že Řehořkovi nechýba cieľavedomosť a presvedčenie. Ak však vyškrtneme zo zorného poľa postavu tvorcu a senzačnú genézu vzniku diela, ocitneme sa na premietaní lepšieho absolventského filmu ktorejkoľvek etablovanej filmovej školy.




 Debutujúcim režisérom sme často schopní odpustiť malé formálne nedostatky, dramaturgické prešľapy alebo nedotiahnutosť významových vrstiev, keď nás dielo zaujme originalitou názoru, uhla pohľadu na skutočnosť, svojskou interpretáciou konvencií filmového vyjadrovania. V kontexte naposledy menovaných to s Proměnami vyzerá rozpačito. Stopy čohosi rýdzeho tu sú, ale ohýbať asfalt priemerností sa im príliš nedarí. 

Témou Řehořkovho filmu je vyprázdnenosť životov, odcudzenie uprostred sveta (mesta, spoločenstva). Niekoľko bezmenných protagonistov zápasí o chvíľu šťastia, prízrak naplnenia, ktorý by ich vytrhol z každodennej banality. Mladá žena s vkusným partnerom a bytovým interiérom obsedantne túži po dieťati. Ďalšia mladá žena už dvoch potomkov má, ale materiálna situácia ju núti potýkať sa s impertinenciou odpudzujúceho šéfa a podnikať zúfalé pokusy o sebazáchranu. Dôchodkyňa z periférie si už všetky svoje túžby vyčerpala, ostal len pasívny čas čakania rytmizovaný návštevami manželovho hrobu a modlitbami v miestnom kostole. Posledným z „mučeníkov osamelosti“ je asi tridsaťročný atletický tréner, ktorému pomaly vyhasína gejzír výkonnosti a zisťuje že, obrazne povedané, okrem elastických trikotov a šušťákov zíva jeho skriňa prázdnotou.


Príbeh a jeho protagonisti vás veľmi neprekvapia - na to, aby ste si ich „osvojili“, sú rozkrývaní síce obratne ale príliš jednostranne. Snímanie, akým sa režisér zmocňuje jednotlivých faziet ich súkromia, má skôr charakter frontálneho útoku než opatrného pozorovania zo vzdialenosti. Množstvo „obnažujúcich“ detailov tvárí, dotieranie rozpohybovanej digitálnej kamery útočiacej na figúry zo všetkých možných uhlov/rakurzov spôsobuje, že sa v nich už nemá šancu zrodiť nič, čo by nebolo dopredu naprogramované. Aj keď autorovi nemožno uprieť záujem zachytiť psychologické pohyby hrdinov a účasť na ich trápení, nezrelosť mu zrejme zabránila vidieť svet komplexne. Každý dotyk je plný chladu, každá skúsenosť len ďalším potvrdením bezútešnosti bytia: deti permanentne vreštia, bankové úradníčky rozdávajú mrazivé úsmevy, v dave je človek ďaleko osamelejší, než uprostred štyroch stien atď.
Umocňujúc túto ponurú tézu sa medzi jednotlivými dejstvami leitmotivicky opakujú zrýchlené zábery neosobného tlkotu mesta, otupných prírodných scenérií, meniacich sa oblakov. Podobnú formu „vizuálneho básnenia“ nedávno obsahovalo slovenské Nebo, peklo... zem (plávanie pod vodou). Metafory „vnútorných krajín“ však zostávajú len tézami, pokiaľ nenájdu opodstatnenie v konaní postáv a ich odstupňovanom hereckom stvárnení. Ozvláštniť videné majú aj okamihy zrýchlenia obrazu, zvukový zoom a hudobná stopa plná trýznivej melanchólie.
Ambíciou bolo demonštrovať zvolenú tému na odlišných ľudských príbehoch a vnuknúť nám tak akúsi „pravdu“ o živote. Množstvo situácií, ktoré autor skonštruoval, však ešte neprešlo rastrom jeho skúsenosti, a pôsobia umelo. Prispievajú k tomu občas ťažkopádne dialógy a istá „podvýživenosť“ sveta, v ktorom existujú len javy zvýznamnené v detaile, žiadne nuansy ani jemné „bujnenie života“ v pozadí. Toto „kráľovstvo“ je obývané iba zdanlivo. Pripomína provizórny azyl/telocvičňu, do ktorej sú sústredené obete katastrofy s naordinovanou schémou rokmi prevereného krízového režimu. 


Narácia nerozvíja línie jednotlivých postáv chronologicky, skutočnú následnosť udalostí a časové vzťahy medzi nimi môžeme len tušiť. V závere sa ich paralelné svety spletú a navzájom ovplyvnia. Poetika „osudovej náhody“, ktorej sa s takou prenikavosťou zmocnil Iňárritu, sa už medzičasom premenila na kinematografické klišé. Řehořek neprichádza v závere s obdobne hlbokým, očisťujúcim posolstvom - výsledné katarzie zmierenia a prísľubu nového začiatku sú síce prítomné ale neveľmi presvedčivé. 
Debut najmladšieho režiséra teda nijakú „atómovku“ na poli českého filmu neznamená. Hoci zvládnuť remeslo a podať konzistentný výkon nie je ani zďaleka pravidlom (a to sa mu podarilo), filmové uvažovanie Tomáša Řehořka si v ústrety genialite ešte bude musieť prejsť svojou „premenou“.
Proměny (Česká republika/Taliansko, 2009, 79 min.) Réžia: Tomáš Řehořek. Scenár: Tomáš Řehořek. Kamera: Tomáš Řehořek. Strih: Tomáš Řehořek. Hudba: Dejan Pejovic. Hrajú: Petra Hřebíčková, Dita Zábranská, Petr Jeništa, Jan Zadražil, Alena Ambrová, Norbert Lichý, Jan Plouhar, Tomáš Řehořek