Dva a pol roka po domácej distribučnej premiére Histórie násilia sa na plátna našich kín vracia Kanaďan David Cronenberg s „novinkou“ Prísľuby z východu. S filmom, ktorý je v istom zmysle logickým nadviazaním na nastolený trend a zároveň je niečím celkom iným. Dielom s mnohými tvárami a preto aj s mnohými možnými spôsobmi, ako naň nazerať. Ak však čakáte akčnú „pecku“, skúste vedľajšiu kinosálu.

                            


Anna (Naomi Watts) asistuje počas svojej služby v londýnskej nemocnici pri operácii mladého dievčaťa v kritickom stave. Výsledok: dievča umiera, no lekárom sa podarí zachrániť jej dieťa. Anna nájde denník dievčaťa a hoci mu nerozumie (je napísaný po rusky a neprítomný otec Annu svoju rodnú reč zjavne nenaučil), rozbehne na vlastnú päsť pátranie po možných príbuzných novorodenca. Vizitka z denníka ju zavedie do prostredia reštaurácie Trans-Siberian prevádzkovanej postarším Semjonom (Armin Mueller-Stahl). Anna sa tu stretáva aj so Semjonovým synom Kirilom (Vincent Cassel) a jeho šoférom Nikolajom (Viggo Mortensen). Keď Anne odmietne strýko Stepan (Jerzy Skolimowski) pomôcť s prekladom denníka („neokrádam mŕtvych, ani o ich tajomstvá!“), pomoc jej prisľúbi práve Semjon. Stepan však veští, že Anna sa môže zapliesť do veľmi nebezpečnej hry. V denníku sa totiž objavujú slová ako znásilnenie, heroín, prostitúcia. Niektoré tajomstvá by (v záujme bezpečnosti) mali ostať tajomstvami aj po smrti tých, ktorým „patria“...
Príbeh o tajomstvách ruskej mafie pôsobiacej v Londýne nakrútil Cronenberg skutočne vynachádzavým spôsobom. Ponúkané žánrové schémy (predovšetkým gangsterka – resp. film o organizovanom zločine, ale aj kriminálka a melodráma, resp. rodinná dráma) využíva celkom svojským spôsobom. Ústredný motív je totiž v prvom rade melodramatický: snaha o nájdenie rodinných príslušníkov malej Christine a jej navrátenie do rodinného kruhu. Odvážim sa však tvrdiť, že vôbec nejde o to, na aký žáner sa kladie dôraz, ba že vôbec nejde o žáner. Cronenberg si zjavne je vedomý stereotypov a schém a pracuje s nimi. Divákovi je však odopretá slasť prameniaca zo znalosti žánru: stereotypy a schémy sú totiž simultánne potvrdzované v jednotlivých scénach a zároveň podvratne (ironicky) narúšané. 


Vari z každej scény (ba aj záberu) cítiť režisérov odstup a nadhľad. To však nevytvára dojem chladu, ale prináša rozmer irónie a humoru. Postavy sú rozložené v istom zmysle typicky, no zároveň presahujú svoje typizované pôsobenie, čím takpovediac komentujú samy seba. A v tom spočívajú Cronenbergove nenápadné, no šalamúnske riešenia: scény, z ktorých by vám inde bolo na vracanie (záverečná scéna pri rieke), tu pôsobia v podstate ako jediné možné a na milimeter presne pasujúce na svoje miesto. Až chirurgickej presnosti týchto momentov v Cronenbergovom poňatí som mal osobne chuť zatlieskať. Znie to možno trochu komplikovane, no nechcem prezrádzať podrobnosti z deja, preto takýto abstraktný opis bez konkrétnych príkladov. Avšak verte mi, je dosť možné, že pri sledovaní, resp. po projekcii vám bude celkom jasné, o čom vlastne rozprávam.
Z doteraz napísaného hádam logicky vyplýva, že režisér si „ide to svoje“ a médium filmu je preňho pôdou pre experiment. Bolo by podľa mňa nemiestne redukovať toto vyzreté dielo na „jednoduchý príbeh“, hoci ním celkom iste vo svojej podstate je. Výstavbou jednotlivých scén, ich radením vedľa seba a v neposlednom rade spôsobom, akým ich nakrúca, je však kanadský „veterán“ ešte stále v tvrdom jadre experimentátor. Ako príklad za všetky nech slúži podľa môjho názoru jedna z najlepších scén filmu, diskutovaná bitka v kúpeľoch. Dnes, keď sa vo všetkých Bournoch, Bondoch a Mission Impossible akcia čo najviac kúskuje na veľké detaily snímané roztrasenou kamerou, Cronenberg neváha nakrútiť (v podstate jedinú) akčnú scénu vo veľkých, prakticky statických celkoch, bez hudobného „podmazu“. A nakrúti ju tak, že pri jej sledovaní budete cítiť každý úder na svojom tele. 


Podobne „odvážne“ režisér pracuje aj so svojimi postavami. Anna je tou „naivnou blondínkou“, vstupujúcou do mýtického metasveta ruskej mafie s otázkou „prečo?“ vpísanou do jej tváre. V stredoškolských učebniciach filozofie sa môžete dočítať, že tradícia (západného) filozofického myslenia sa začína spytovaním o fungovaní sveta (v rámci mýtického myslenia je svet predložený ako fungujúci systém, otázka „ako to vzniklo?“, resp. „ako to funguje?“ sa tu nekladie). Anna je v Prísľuboch z východu vpádom tejto zásadnej otázky do sveta, kde veci skrátka fungujú podľa všeobecne známych a nespochybniteľných pravidiel. Po tomto vpáde, keď sa autority začínajú pýtať na fungovanie vlastného systému (a nemôžu si viac byť isté ani vlastnou autoritou), veci už nemôžu byť tak ako predtým; treba ich interpretovať nanovo. A práve táto re-interpretácia vlastných autorít a hodnôt je v istom zmysle hlavnou osou pohybu postáv v rámci rozprávania.
Toto všetko je navyše veľmi pekne nakrútené a brilantne zahrané. Hustota informácií v záberoch je často veľmi vysoká, čo má na svedomí premyslená kompozícia obrazu (spočívajúca v súlade prvotného významu pojmu mizanscéna – teda „kladenia /objektov, postáv, .../ na scénu/do  scény“ – a dôsledného rámovania). Aj pri opakovanom sledovaní je teda možné, že pochytíte v obraze niečo, čo vám na prvý raz ušlo. Hoci ide viac-menej o detaily, tých, čo vedia oceniť poctivú (až perfekcionistickú) prácu to pravdepodobne poteší. Kvalitný je aj hudobný sprievod Howarda Shorea, na vhodných miestach utíchajúci (viď spomínaná scéna v kúpeľoch). 


Kapitolou samou o sebe sú herci. Už aj vo výbere hlavných je zjavná istá miera irónie: príslušníci ruskej mafie sú hraní Nemcom (Mueller-Stahl), Francúzom (Cassel) a čiastočným Dánom (Mortensen), pričom najbližšie k Rusku má Poliak Jerzy Skolimowski. Po rusky hovoria celkom dosť a aj ich angličtina má ten správny „ruský“ nádych (v ňom sa zároveň ironicky zrkadlí „západná predstava o ruskom akcente“). Niektoré „hlášky“ majú obzvlášť v našich končinách potenciál vryť sa do pamäte divákov („Krutoj motor!“). Osobne mi najviac imponoval Mortensenov akcent (napríklad pri prednese repliky „o féne“), bez problémov som ale akceptoval aj Mueller-Stahla a Cassela. Okrem práce s dikciou však všetci zúčastnení dobre hrajú aj tvárou, Mortensen, vo väčšej miere aj telom. Typovo je veľmi dobre obsadená Naomi Watts, ktorá svoj part zvláda celkovo s prehľadom a v inak silne maskulínnej spoločnosti sa nestráca.
Čo dodať? U mňa je to opäť za plný počet. Cronenberg nestojí na mieste a hoci sa dajú vysledovať prvky jeho štýlu, stále sa vyvíja. Z jeho neskorých diel cítiť pritom stále živú vôľu tvoriť a vynachádzať nové postupy. Cibrí svoje umelecké gesto a ja mu to s radosťou kvitujem. Len tak ďalej, pán režisér.
Eastern Promises (VB/Kan./USA, 2007, 100 min.) Réžia: Masayuki Ochiai. Scenár: Steven Knight. Kamera: Peter Suschitzky. Strih: Ronald Sanders. Hudba: Howard Shore. Hrajú: Viggo Mortensen, Vincent Cassel, Mina E. Mina, Armin Mueller-Stahl, Naomi Watts.