Slovenská spravodlivosť je známa svojou vysokou ohybnosťou – inými slovami, pomerne často sa u nás stáva, že právo „zvykové“ nad tým uzákoneným v praxi víťazí. Ukazovať prstom na nespravodlivosť či nemorálnosť nejakého verejne tolerovaného konania tak potom často ostáva na dobrovoľných „kaskadéroch“, k akým sa sám hlási aj Peter Kalmus, výtvarník, performer a tak trochu šialenec. Nakoniec, štipku šialenstva si tento boj s veternými mlynmi hádam aj pýta.

Dokumentárny film Adama Hanuljaka tohto nonkomformného aktivistu sleduje pri jeho boji so zvláštne masochistickým slovenským obyčajom stavať pamätníky predstaviteľom totalitných režimov. Ich verejná propagácia je síce zákonom zakázaná, ale v praxi len zriedka postihovaná. Pre svoj bojkot pôct vojnovým zločincom formou pomaľovávania, prekrývania či demontovania týchto pamätníkov bol, naopak, Kalmus nedávno úspešne odsúdený…
Peter Kalmus je excentrická postavička slovenskej umeleckej scény, ktorú menej zasvätení zrejme vnímajú najmä skrz jeho exhibicionistický uletený imidž a medializované škandály. Má za sebou však toho oveľa viac – okrem desiatok výstav a happeningov napríklad aj viacero vysoko serióznych a hodnotných diel, ako je monumentálne Memento v lučenskej synagóge, na ktorom pracoval celých 20 rokov. Dokument Prípad Kalmus sa snaží svojmu divákovi vykresliť Petra Kalmusa v celej jeho komplexnosti a necháva ho tu a tam poodhaliť aj kus svojho súkromia.
KINEMAVIDEO4834.
Nečakajte však žiadnu chronologickú biografiu ani zasvätený portrét. Film Adama Hanuljaka nemá takú faktografickú hĺbku, formálnu disciplínu - a hádam ani ambície. Hlavný hrdina snímky je, napokon, v istom zmysle aj tak beznádejne neuchopiteľný. Navyše, v kontexte všetkého, o čom Prípad Kalmus hovorí, je vlastne samotný Kalmus len rámcovým motívom.
Ústrednú rolu tu hrá slovenská spoločnosť a jej bizarná záľuba v oslavovaní temných eminencií vlastnej minulosti, akými boli Vasiľ Biľak, Jozef Tiso a ďalší. Ich dôstojné busty sú často jedinými pamätihodnosťami ich rodných dedín. Pamätné tabule hrdo zdobia priečelia historických budov. A ak máte skutočnú smolu, môže sa vám dokonca stať, že máte v kolónke „trvalý pobyt“ uvedenú po nich pomenovanú ulicu.

Nazvať to prežitkom minulosti by bolo ešte celkom pozitívne - znamenalo by to, že na konci tohto tunela národnej nevedomosti je predsa len nejaké svetlo, ktoré hádam uzrieme s obmenou generácií. V skutočnosti to však vyzerá skôr tak, že slovenská spoločnosť vo vzťahu k vlastnému historickému svedomiu vlastne cúva. Stačí pohľad na Kotlebove hliadky vo vlakoch, ktoré sa objavujú aj v snímke Prípad Kalmus – výtvarník ich priamo pred ich zrakmi paroduje, rozdávajúc pasažierom cukríky ako nevinný, hádam len zľahka kalorický protipól toho temna, ktoré ich prítomnosť symbolizuje.
Tam, kde nestačí zákon, skrátka, prichádza Kalmus, prípadne aj spolu s ďalším výtvarníkom a aktivistom Ľubošom Lorenzom. S blatom, farbami, lepiacou páskou, ochotní trebárs aj dostať po chvostoch. Netreba, totiž, iste ani dodávať, že sa pri tom neraz dostávajú do slovných, ale aj fyzických potýčok so zástancami opačných názorov.

Film Prípad Kalmus je akousi dokumentárnou mozaikou týchto partizánskych akcií a zachytáva aj súdny proces, ktorému obaja spomínaní v súvislosti so svojimi aktivitami čelia. Autentické zábery „z akcie“ prekladá relevantnými fragmentmi televíznych reportáží či historickým kontextom. Ale chvíľami zachádza aj do pomerne zbytočných a nezáživných detailov, ako sú, napríklad, osobné spory Kalmusa s Lorenzom.
Hodnota snímky Prípad Kalmus však nespočíva v detailoch a formálnej virtuozite, rovnako, ako iste nik nebude Kalmusov výtvarný talent hodnotiť podľa zručnosti, s akou narúžoval pery soche vojnového zločinca Tisu. Oboje, teda film aj jeho hlavný protagonista, sú predovšetkým výkričníkmi. Výkričníkmi za vetami, ktoré sa nám môžu zdať už ako obohrané platne – a predsa nás zas a znova vie prekvapiť, ku koľkým ušiam a svedomiam ešte nedoľahli…
Prípad Kalmus (Slovensko, 2018, 78 min.)Réžia: Adam Hanuljak.