Hrdosť, dôstojnosť, solidarita. To sú kľúčové slová britskej sociálnej komédie Pride, ktorá je výborným príkladom toho, že aj na pozadí veľmi špecifického príbehu sa dá rozprávať o témach stopercentne prenosných a nadčasových. Film sa odohráva v Británii za „krutovlády“ železnej lady Thatcherovej a jeho ústrednými aktérmi sú vysoko nepravdepodobní, a predsa skutoční, spojenci – baníci a homosexuáli.

Jedni sa stali rukojemníkmi drastických reformných opatrení vlády, druhí bojujú za svoje základné práva v tradične bigotnej krajine. Spojil ich spoločný nepriateľ, frustrácia z úlohy čiernych oviec spoločnosti, ale aj priekopnícka idea ich vodcov, že ich spoločný hlas bude svet vidieť a počuť niekoľkonásobne viac.
KINEMAVIDEO3480.
Azda bez preháňania jedno z najbizarnejších spojenectiev v moderných európskych dejinách vzniklo z popudu skupinky londýnskych aktivistov za práva gayov a lesieb. V ich čele stál vtedy len dvadsaťštyriročný Mark Ashton (Ben Schnetzer). Založil podpornú skupinu LGSM (Lesbians and Gays Support the Miners), ktorá zbierala v uliciach britskej metropoly financie na podporu bezmála celý rok štrajkujúcich baníkov. Napriek zákonom pravdepodobnosti to tento originálny spolok dotiahol až k hmatateľným výsledkom a nezanedbateľným spôsobom prispel k lepšej budúcnosti tak britských baníkov, ako aj homosexuálov. Skôr, než priložili ruku k chodu dejín, sa však jeho členovia museli popasovať s obyčajnými ľudskými predsudkami. Baníci totiž stovky (a neskôr aj tisíce) libier, ktoré pre nich homosexuáli vyzbierali, najprv tvrdošijne odmietali.

Film Pride sa sústredí práve na vznik a vývoj tohto krehkého spojenectva, keď sleduje prvé kroky extravagantných aktivistov v malomestskej komunite konzervatívnych waleských baníkov. Situácia prináša mnohé úsmevné okamihy, rovnako ako neskoršie „opačné garde“, keď sa gazdiné zo štrajkového výboru vypravia na turné po londýnskych gay kluboch. Napriek veľmi ľahko zvulgarizovateľnému obsahu však snímka neurazí ani vyznávačov inteligentnejších vtipov. A hoci sa nevyhne ani menším klišé, nikdy nepôsobí kŕčovito. Film tiež poteší komplexnosťou . Zmestili sa doň okrem ústrednej zápletky zaujímavé osobné príbehy, vo vyváženom pomere humor aj dráma a tiež zábavný a autentický obraz doby, v ktorej sa odohráva. Vždy zas a znova však vypláva na povrch ústredná problematika. Hrdosť, dôstojnosť a solidarita - vždy v novom šate a súvislostiach.

Pride môže vďaka už spomenutým kladom, ale aj šikovnému obsadeniu (Bill Nighy, Andew Scott, Dominic West, Imelda Staunton atď.), potešiť ako nadpriemerne príjemný a hádam aj obohacujúci kino zážitok. Pokiaľ však divák od neho nebude mať v niektorých ohľadoch prehnané očakávania. Scenár napríklad pri gradovaní deja pracuje s overenými postupmi, ktoré prinášajú len minimum napätia a prekvapení. Sínusoida menších konfliktov len zriedka dokáže zviesť z dobre zreteľnej cesty k cieľu a niektoré vedľajšie postavy (zatrpknutá zradkyňa, utajovaný homosexuál medzi baníkmi, stratený syn na cesta za uzmierením), môžu svojou predvídateľnosťou trošku iritovať. Rovnako by sa dalo iste mať pár pripomienok k historickej nepresnosti či zľahčujúcemu podaniu niektorých aspektov sfilmovanej problematiky. Ale tak, ako v liečivej tabletke, aj tieto scenáristické barličky možno v podstate vnímať len ako neškodné „pomocné látky“, s pomocou ktorých sa film ľahšie vstrebáva. A treba uznať, že Pride sa vstrebáva mimoriadne dobre, vďaka čomu má potenciál osloviť na pomery svojej témy naozaj široké publikum.
Pride (UK, 2014, 120 min.)Réžia: Matthew Warchus. Scenár: Stephen Beresford. Hrajú: Bill Nighy, Imelda Staunton, Dominic West, Paddy Considine