Kde bolo, tam bolo, všetko bolo naruby. Červená čiapočka nosila kožuch z vlka, Popoluška nestratila svoju črievičku náhodou, Zlatovláska prišla o svoje vlasy celkom inak a Jack získal čarovné fazuľky len vďaka svojej naivite. Nesmrteľné rozprávky bratov Grimmovcov sa rozhodli žiť svoj vlastný život, aby sa spojili s osudmi pekára a pekárky, ktorých postihla kliatba čarodejnice. Netradičné prepojenie klasických príbehov majú na svedomí James Lapine a Stephen Sondheim, ktorí stoja aj za pôvodným broadwayským muzikálom z roku 1987. Úspech sa po rokoch snažili preniesť z dosiek aj na plátno dúfajúc, že spleť fantazijných príbehov opäť zaberie. Rob Marshall na režisérskej stoličke a dvojica pánov z Broadwaya sa tak chopili moderného spracovania, aby prostredníctvom možností filmových prostriedkov z neho vytĺkli maximum.

KINEMAVIDEO3309. Náročnosť žánru s kvantom zložiek, ktoré musia do seba zapadať ako ozubené kolesá, si vyžiadala svoju daň. Podmanivá výprava a kostýmová prehliadka inšpirovaná viacerými historickými obdobiami – od stredoveku až po viktoriánsku éru nedokážu potiahnuť filmový celok. Kým prvá časť snímky plynulo a pútavo zamotáva rozprávkové motívy, druhá časť sa stráca v popretí tej prvej a v nejednoznačnosti výpovede. Zámer tvorcov prevrátiť rozprávkové klišé by fungoval, ak by zabezpečili väčšiu kompaktnosť. Rozbitie na dve časti bez logickejšieho prepájajúceho motívu nefunguje a očarenie odrazu skĺzne do rozčarovania.

Úmysel tvorcov poňať les ako jungovský archetyp, v ktorom vyplávajú na povrch ľudské túžby, odhalia sa charaktery a pudom uvoľní priechod, je chvályhodný. Nejednoznačná forma s nejasným adresátom však zostáva nedotiahnutá. Druhá časť filmu tak nerobí film vhodným pred deti a opatrnosť, uzavretosť a tvorivé obmedzenia vyplývajúce zrejme z požiadaviek štúdií nemôžu v plnej miere zaujať ani dospelé publikum. Pričom archetyp lesa dáva neuveriteľné vymoženosti filmárskej predstavivosti. Postavy odzrkadľujúce ambivalentnosť ľudských pováh pôsobia uveriteľne, no sympatie si nezískajú. Výnimkou je Emily Blunt v postave pekárovej ženy, ktorej part najviac obohacuje štruktúru charakterov. Po hereckej stránke takisto patrí k výrazným kvalitám snímky. Meryl Streep v úlohe čarodejnice podáva povšimnutiahodný, no na jej pomery štandardný výkon. Po speváckej stránke najviac rezonuje prejav Popolušky Anny Kendrich. Jej princ Chris Pine zase zosobňuje parodickú rovinu snímky. Krátky vlčí štek s výrazom pedofila patril Johnnymu Deppovi, ktorý bodoval v hororovom muzikáli Sweeney Todd. Stephen Sondheim aj v tomto prípade skomponoval hudbu. Réžie sa však ujal Tim Burton, a aj preto film získal väčší šmrnc. Rob Marchall je síce zručný muzikálový režisér, svedčí o tom nielen Chicago, no Príbehy z lesov si zaslúžili osobitejšieho filmára. Pokojne ním mohol byť aj Burton.

Hoci v hudbe nezaznie žiadna chytľavá melódia, nesie sa v duchu pridanej hodnoty a príbeh harmonizuje. „I wish“ je základným hudobným motívom presne v súlade s morálnym odkazom muzikálu karikujúceho klasiku. Muzikál nemusí divácky účinkovať len ako ľahký žáner. Môže byť vypointovaný a hlboký ako les. V tomto lese, nech je akokoľvek krásny, stratiť sa v hĺbke nedá. Morálka verzus živočíšne pudy, vysoký verzus nízky štýl, vážnosť verzus paródia sa neustále bijú v eklektickom chaose. „A žili šťastne, až nepomreli“, sa rozbije na márne kúsky a trpká príchuť reality sa vkradne do rozprávkovej naivity. Into the Woods (USA/UK/Kanada, 2014, 125 min.)Réžia: Rob Marshall. Scenár: James Lapine, Stephen Sondheim. Hrajú: Anna Kendrick, Meryl Streep, Chris Pine