Milostný príbeh medzi Michaelom Bergom (David Kross / Ralph Fiennes) a  Hannou Schmitz (Kate Winslett) sa začal v roku 1958, keď mal on asi pätnásť a ona pár rokov po tridsiatke. Ako sa náhle začal, tak sa aj náhle skončil. Po lete strávenom spoločnými kúpeľmi, výletmi, milovaním a čítaním „na dobrú noc“ Hanna náhle zmizla. Nezanechala po sebe žiaden list ci iný odkaz na vysvetlenie. O osem rokov neskôr, keď ako študent práva na univerzite v Heidelbergu, v rámci semináru profesora Rohla (Bruno Ganz) o otázke individuálnej zodpovednosti sledoval na súde proces s nacistickými zločincami, začul Michael jej meno a jej hlas z lavice obžalovaných.     





 
Predčítač vo svojej filmovej podobe predkladá príbeh pretkaný otázkami a dilemami prostredníctvom rozprávania už dospelého Michaela, právnika žijúceho v Berlíne, otca dospelých detí. Rezervovaný, racionálny, až chladný muž odkrýva svoju minulosť, pričom jeho prvotnou poslucháčkou je jeho dcéra. Spomienky postupne prechádzajú od roku 1958 k roku 1966, kedy je Hanna odsúdená na trest odňatia slobody ako bývalá dozorkyňa v jednom z koncentračných táborov, a odkrývajú pokračovanie vzťahu počas Hanninho výkonu trestu – ich spoločnú „korešpondenciu“.      Kompozícia jednotlivých časových rovín je motivovaná snahou evokovať proces rozpomínania a zároveň akéhosi hľadania pochopenia – u vlastnej dcéry a v závere aj u dcéry jednej zo žien, ktorá svedčila v Hanninom procese (Lena Olin). Zvraty, či odhalenia sú stavané z roviny schopnosti Michaela v určitom veku chápať a uvedomovať si motivácie a súvislosti Hanninho správania – takže nemusia byť celkom prekvapivé pre diváka. Línie spomienok by mali vytvárať prepletenec lásky, okúzlenia, viny, pokánia a odpúšťania, ale aj hľadania pochopenia medzi dvoma generáciami – vojnovými deťmi a dospelými. 




Prvá z nich svojou hravosťou a „zakázanosťou“ vzťahu staršej ženy a chlapca priam evokuje Nicholsovho Absolventa. Zlom v podobe ďalšieho z období mení atmosféru filmu, ale aj vzťahu medzi oboma postavami. Detaily ukázané v línii roku 1958 získavajú iný, neromantický, význam v línii roku 1966 (Hannina záľuba v počúvaní Michaelovho čítania; dôraz jej uniformu – je sprievodkyňa/revízorka). Snivosť lásky, ktorá u Michaela zotrvala aj po Hanninom zmiznutí, je nalomená otázkou prijatia zodpovednosti za vlastné rozhodnutia. Jednak u Hanny za jej voľby pri práci dozorkyne v koncentráku, ale aj viny Michaela za jeho rozhodnutia vo vzťahu k nej. Následne prichádza pokánie, alebo aspoň jeho hľadanie: Hanna prijíma súdom vymeraný trest, Michael sa spovedá dcére a navštevuje dcéru ženy z koncentráku.      Prechod filmu (a aj Michaela) od rozmarného milostného vzplanutia k rozumovému posudzovaniu vlastného postavenia, vlastnej minulosti vytvára z motivácií akési vajíčko - žĺtkom je cit a bielkom jeho racionalizácia odrážajúca sa v konečných rozhodnutiach postáv, no občas sa nedá vyhnúť ich premiešaniu. Vonkajšie strohé prejavy postáv, ale aj strohosť, tichosť filmu budujú odstup zamýšľaný na to, aby konečným „sudcom“ konania postáv bol divák a aby film sám nezvyšoval (ne)sympatie voči tej-ktorej postave. Miesto efektu postupne sa zarezávajúcej britvy, ktorý zafungoval napríklad v Hodinách, však Predčítač vyvoláva, najmä svojím dvojitým záverom, dojem neurčitosti. Hoci nechá jednu z postáv vyriecť repliku naznačujúcu, že holocaust nie je o katarzii, svojim vyústením túto pozíciu oslabuje a aj banalizuje rozvíjané otázky, prípadne ich intenzitu znižuje.


Základné premisy príbehu vytvárajú základ pre emociálne silný film kladúci viac otázok než odpovedí. Mizanscéna filmu, ako aj jeho hereckí predstavitelia k tomu vytvárajú predpoklady. Predčítač ale tento potenciál nevyužíva. Vzájomný „súboj“ rozumu a citu, svedomia, odpúšťania, pokánia sa skôr drobí, než aby sa postupne prehlboval. Príbeh, ktorý začal s neuveriteľnou intenzitou, naberaním ďalších tém akoby opúšťal svoje pôvodné ciele a tieto sa stávajú neurčitými. Jeho hladké plynutie mohlo vyústiť do nepríjemne mrazivej ľadovej plochy, nedramatického záveru, nútiaceho premýšľať o nastolenom a vlastne stále aktuálnom vyporiadavaní sa s tým, čomu sa dalo zabrániť a nestalo sa, lebo sa niekto rozhodol ísť s davom. Napokon však zostalo len neurčito uhladené, odchádzajúce do stratena.

The Reader (USA/SRN, 2008, 124 min.) Réžia: Stephen Daldry. Námet: Bernhard Schlink – rovnomenný román (1995). Scenár: David Hare. Kamera: Chris Menges, Roger Deakins. Hudba: Nico Muhly. Hrajú: Kate Winslet, Ralph Fiennes, David Kross, Lena Olin, Bruno Ganz, Alexandra Maria Lara, Matthias Habich, Susanne Lothar