Režisér Robert Sedláček študoval na Katedre dokumentárnej tvorby pražskej FAMU a má za sebou viacero krátkometrážnych, ale aj hodinových a celovečerných dokumentov. Pravidlá lži sú jeho debutom na poli hraného filmu. Príbeh je celkom jednoduchý: do malej komunity ľudí zbavujúcich sa drogovej závislosti prichádza Roman (David Švehlík). Tak ako ostatní, prichádza sem z jedného dôvodu: „Už nie je príliš kam utiecť pred sebou samým.“ Či sa to však môže podariť v nepočetnej uzavretej komunite, je otázne...

Hneď po príchode musí odovzdať osobné veci, doklady, peniaze, mobil (akýkoľvek kontakt so svetom vonku je minimálne na začiatku zakázaný). Komunita mu poskytne hľadaný azyl, ak bez výhrad prijme prísne písané aj nepísané pravidlá stanovené (svätou?) trojicou terapeutov. Známe úslovie nám pripomína, že pravidlá sú na to, aby sa porušovali. A, samozrejme, na to, aby sme mali „o čom hrať“, k nejakému porušeniu prísť musí. Môže nepriepustne uzavretá komunita existovať v našej (postmodernej, alebo akokoľvek ju nazveme) spoločnosti, či už v jej centre, alebo na periférii? A ako tesne sa treba pridržiavať stanovených pravidiel v rámci snahy o jej zachovanie? Má väčšiu cenu jednotlivec alebo komunita? 


Hoci sa do popredia derú otázky sociologického rázu, nenechajme sa zaskočiť. Pri sledovaní filmu sa môžu tieto otázky vynoriť (a celkom isto aj mnoho ďalších) a odpovede na ne môžu byť celkom užitočné, no Sedláček nie je sociológ, ktorý by ako svoje základné analytické nástroje používal filmové vyjadrovacie prostriedky. Pravidlá lži sú v prvom rade precízne vystavanou drámou. A hoci dráma nie je v rámci českej kinematografie „ohrozený druh“, je zaujímavé konštatovať, že je to práve dokumentarista, ktorý daný žáner obrodzuje a chce tak rozhýbať stojaté vody. Je pritom celkom zrejmé, že Sedláček je nielen talentovaný režisér s citom pre rozprávanie prostredníctvom filmu, ale aj nadaný scenárista. Ale postupne.
Začať môžeme práve pri scenári. Sedláček spracoval skutočné osudy "feťákov" z komunity v juhočeských Němčiciach (kde pobudol už pri nakrúcaní dokumentu Dlouhá kocovina a kam sa ešte raz vrátil) s vymyslenými časťami. Postavy tak nie sú vernou kópiou klientov z Němčíc, ale umeleckým stvárnením niektorých ich príbehov. Hoci ide o hraný žáner, Sedláček scenárista má ďaleko k vyumelkovaným konštrukciám, čoraz viac sa rozmáhajúcim v českej tvorbe (ako príklad za všetky – Vratné lahve). Okrem precíznej výstavby drámy (jednotlivé časti netrvajú ani o minútu dlhšie, než je na rozvoj príbehu potrebné) treba vyzdvihnúť najmä dialógy. Priznám sa, pri viacerých scénach som mal chuť zatlieskať. Dialógy pôsobia maximálne uveriteľne. Robilo mi nesmiernu radosť počúvať taký uvoľnený a prirodzený verbálny prejav. Aj vďaka tomu sa mi oveľa ľahšie verilo hercom: namiesto prázdneho prednesu replík pôsobili mimoriadne úprimne. Dialógy sú tiež na hony vzdialené pokusom zachytiť súčasný „hovorový prejav“ a slang väčšinou mladých ľudí. Skrátka, takto si predstavujem prácu s jazykom vo filme a vzdávam autorovi hold. 


V mnohých ohľadoch si Sedláček zasluhuje pochvalu aj ako režisér. Filmové rozprávanie má zvládnuté do detailov. Vyniká vo vedení hercov, inak si neviem predstaviť pozoruhodnú polyfóniu, ktorú vytvárajú filmoví debutanti v kombinácii s „ostrieľanými“ borcami. Sedláček dokáže dostať autentický výkon dokonca aj z takých opozeraných tvárí, akými sú Jiří Langmajer či Jan Budař. Až mi bolo ľúto, že Budař bol trochu v úzadí. Odvážim sa tvrdiť, že keby dostal viac priestoru a jeho postava bola priamym účastníkom hlavnej drámy, režisér by ho doviedol k životnému (filmovému) výkonu. Takto vytvoril „iba“ vedľajšiu postavu, ktorá sa však do divákovej pamäti vryje na dlhý čas.
Autor mal šťastnú ruku aj pri výbere technických spolupracovníkov. Vďaka kameramanovi Petrovi Koblovskému a strihačovi Matoušovi Outratovi pôsobí film kompaktne, ucelene. Celistvosť sa im darí udržať aj pri flashbackoch, ktoré nenarúšajú celkovú atmosféru. Apropo, tá by sa dala vo vypätých scénach krájať. No a do tretice, oporu našiel režisér aj v hudobnom skladateľovi Tomášovi Kymplovi. Subjektívne musím zložiť poklonu jeho decentným klavírnym a sláčikovým motívom, ktoré majstrovsky podkresľujú už tak vynikajúcu scénu v závere filmu (SPOILER: odchod Marcely). Tá patrí v mojom osobnom nazeraní na film k jeho vrcholom a celkovo ide o scénu takú nabitú emóciami, ako som v českej kinematografii už dávno nevidel.
Aby som naďalej zbytočne nechodil okolo horúcej kaše, Pravidlá lži debutanta Roberta Sedláčka majú všetky moje odporúčania. Filmu prakticky nemám čo vytknúť. Niekoľko posledných scén môže pôsobiť na niekoho ako klišé, no z môjho pohľadu celkom vhodne uzatvárajú načrtnuté dejové línie. Už dávno sa mi nestalo, aby som mal prakticky hneď po odchode z kinosály chuť vidieť film opäť. Pravidlá lži ma, skrátka, naozaj dostali. Po dlhom čase ide o film, ktorý sa na veľké posolstvá nemusí hrať, pretože sú akosi jeho prirodzenou súčasťou. To „veľké“ vyplýva celkom nenápadne z jednotlivých scén, ako aj z celého príbehu. Ľúto mi je iba jedného, a síce, že niečo také nápadité, svieže a zaujímavé nakrútili u susedov, a nie u nás doma. Nemyslím si, že by na podobný malý veľký film u nás nebol potenciál či už príbehový, alebo herecký. Zatiaľ však stále ešte drieme a čaká, kým ho niekto odvážny neprebudí. Až sa tak stane, budem od radosti asi celkom bez seba.
Pravidlá lži (ČR, 2006, 115 min.) Námet, Scenár a Réžia: Robert Sedláček. Kamera: Petr Koblovský. Hudba: Tomáš Kympl. Hrajú: Jiří Langmajer, David Švehlík, Petra Jungmanová, Klára Issová, Martin Trnavský, Igor Chmela, Jan Budař