„Jediné čo som v detstve musel, bolo existovať.“ Meno mexického režiséra Carlosa Reygadasa je v povedomí filmových kritikov a festivalových divákov pojmom, akousi značkou bizarne dojímavej krásy. Dokazuje to už úvodná scéna filmu Post tenebras lux, za ktorý získal v roku 2012 v Cannes cenu za réžiu. Opustené dieťa, ktoré aj napriek samote nepociťuje strach, v krajine medzi monumentálne a divoko pôsobiacim dobytkom, nadpozemsky krásnymi koňmi, dieťa oddane strážené psami, stojace uprostred postupne sa zatemňujúcej krajiny, aj napriek svojej krehkosti pôsobí nesmrteľne a posvätne. Film je v úvode mĺkvy, hĺbavý a Reygadas deklaruje svojsky rozpoznateľný štýl zakladajúci sa na výraznom vizuálnom koncepte zhmotňujúcom kontroverzné témy, za čo si už v minulosti vyslúžil priazeň a uznanie. Reygadasovu poetiku a nejednoznačnosť interpretácie, ktorá je v prípade jeho filmov často problematická (neraz dochádza k nadinterpretácii a dohadom), množstvo divákov zatracuje a odmieta.

KINEMAVIDEO1947.Post tenebras lux rozpráva príbeh mladej rodiny, ktorá sa prisťahuje na vidiek. Výstredný manželský pár Natalia a Juan skrývajú pod maskou šťastia perverznosť a brutalitu, neduhy, ktoré im bránia dosiahnuť spokojnosť. Sú neschopní pomôcť jeden druhému. Harmónia je narušená maličkosťou, zabudnutý kočík spôsobí tragédiu a u Natálie vyvoláva silný pocit viny. Príbeh tvoria na nitku navlečené obrazy, strieda sa temné so svetlým, nevinnosť so zvrátenosťou. Dramatický oblúk je len matne načrtnutý, fabula je absolútne nepredvídateľná, našu pozornosť dokáže udržať atmosférou a podmanivou estetikou s prepracovanou kompozíciou záberu, často využívajúc rozostrenú optiku. Sila transcendentálnosti tak vyžaruje aj z každodenných, „pozemských“ výjavov. Jednotlivé obrazy spolu komunikujú potichu, niektoré doslova mlčia, ako napríklad obrazy anglických školákov hrajúcich rugby, alebo ich rozcvička pred zápasom, s ostatným príbehom nekorešpondujú a sú podľa môjho názoru neopodstatnene samoúčelné.

Reygadasa neopúšťa humor, scény často vyústia do smutno-smiešnej pointy (príkladný je obraz, keď Natalia hrá na klavíri dojemnú skladbu v emocionálne vypätej scéne rozlúčky, nadobúda vďaka jej falošnému spevu neopakovateľný rozmer).Reygadas sa vo svojej tvorbe systematicky venuje téme hriechu, zobrazovaním jeho rozmanitých podôb a analýzou nevyhnutného následku, pocitu viny. Sexualita má v jeho diele spirituálny význam, ide o  prepojenie s bohom, o nadobúdanie celistvosti, ktorá je taká neuchopiteľná a pominuteľná ako dosiahnutie šťastia. Kontroverznosť paradoxných výkladov erotických motívov pramení v poňatí sexuálneho aktu ako spojenia s bohom, očistenia sa od pozemskosti a dosiahnutia nevinnosti, znovuzrodenie tabula rasa. Plodmi rozmnožovania sú deti, ktorých význam je posvätený, tvoria opozitum zla, hriechu, nevyhnutným „výsadám“ dospelosti. Deti sú semienkom v zemi, ešte ich nemožno vyťať, dospelí sú ruinami silných stromov.Režisér vytvára silnú atmosféru minimalistickým rozprávačským štýlom. Bezstarostné šantenie detí v obrovských morských vlnách vytvára náhly kontrast s detailným zachytením tvárí dvoch najstarších spomedzi nich, čím naznačuje blížiaci sa hriech prichádzajúci s dospelosťou. Núti uvedomiť si nenávratnosť detstva a koniec „nesmrteľnosti“. Reygadasova výpoveď je silne autentická a výrazne osobná, čo umocňuje obsadením vlastných detí.

Analyzuje príčiny páchania zla, takmer všetky božské prikázania sú vo filme porušené. Postavy však neodsudzuje, práve naopak, necháva ich odpykať si trest za svoje chyby skrze čoho sa očisťujú, aj keď šťastie a zmysel života, ktorým je v jednotlivých „mikropríbehoch“ rodina, strácajú. Vo filme zobrazuje všetky odtiene mexickej spoločnosti, od chudobných reprezentovaných Sietem, až po bohatých „intelektuálov“. Popri kritike ľudských hodnôt (za všetko hovorí obraz, kedy babička rozdáva vnúčatám obálky s peniazmi), zosmiešňuje „problémy“ mexickej vyššej spoločnosti (plytké citovanie Dostojevského diela a lamentovanie nad spasením sveta prostredníctvom krásy). Rodina a deti sú hlavnou príčinou, kvôli ktorej postavy konajú, sú schopné kradnúť, zabíjať, ale aj skoncovať so alkoholizmom, drogami, plateným sexom... Filmy Carlosa Reygadasa sú hĺbavými ponormi za zmyslom života, kam sa neodvažujeme sami vstupovať a vyžadujú od diváka odvahu prekročiť každodennosť, snažiť sa pochopiť viac ako je pripravený. Ľudské a božské sa spája a znásobuje v deťoch, len s nimi je život naplnený vyšším zmyslom, pri nich dokážeme zabudnúť na smrteľnosť a znovunadobudnúť beztiažový stav detstva.Post Tenebras Lux (Mexiko / Francúzsko / Nemecko / Holadnsko, 2012, 115 min.)Réžia: Carlos Reygadas