Vzhliadať k nebeským výšinám odjakživa pomáhalo bežnému smrteľníkovi uchopiť myšlienku Božieho zámeru, ako si možno vyložiť našu tunajšiu existenciu zakotvenú v pozemských zákonitostiach. Máme k dispozícii prírodu, vzťahy, schodné návody na prežitie a mimoempirickú schopnosť túžiť po čomsi vznešenom vzhľadom na malosť našej pozemskej púte. Pomyselným vysokohorským rámcom Pyrenejí a jedným skromným kňažským príbehom pod nimi vykresal španielsky novinár a režisér Juan Manuel Cotelo vábnu výpoveď o tom podstatnom, čoho sa treba podľa obľúbeného a predčasne zosnulého kňaza Pabla Domíngueza Prieta v živote držať.

KINEMAVIDEO3186.Dokumentom Posledný vrchol (La Última Cima, 2010) autor vzdáva hold modelu kňaza, akého si všetci veriaci vážia a dôverujú mu. Nadôvažok, keď sa dokáže ľudsky prejaviť ako fanúšik vysokohorskej turistiky. Bez zbytočnej bázne dokázal Pablo Domínguez zarezonovať v hlavách ľudí a prístupnou cestou ich oboznamovať s Bohom. Cotelova snímka začína úvodným predslovom samotného autora, ktorý sa nám počas filmu ešte zopárkrát prihovorí. Inak dokument ponúka množstvo vyznaní tých, ktorí si vždy usmiateho Pabla obľúbili a na príkladoch uvedú, ako veľmi im v živote pomohol. Do toho v prestrihoch sledujeme Pablovu životnú cestu, no ide skôr o povinný bibliografický výpočet. Vzápätí sa opäť kúpeme vo vyznaniach divácky atraktívne volených respondentov – ženy so smutným koncom tehotenstva, rockersky podkutého duchovného fešáka a hlavne detí, kde sa v Pablovom prípade zdôrazňuje najviac jeho pravá životná nefalšovanosť a nutnosť detskej optiky vo vnímaní sveta.

Film sprevádza všadeprítomná hudba bodro prízvukujúca hravosť a nenáročnosť dostupnosti viery v Pablovom prístupe k ľuďom. Opakované velebenia jeho postavy však diváka unavujú, pretože často sa len „v bledomodrom“ dozvedá o vrúcnosti a nadopovanosti láskou vzhliadajúceho bez obsahového prínosu. A kameňom úrazu, samozrejme, sa stáva masovosť jeho obľúbenosti, ktorá z psychologického hľadiska človeka, bohužiaľ, degraduje na klasickú „ovčiu“ úroveň, kde sami v sebe nenachádzame radosť z drobností v živote a nutne potrebujeme na prepojenie s Bohom a uvedomenie si vlastného životného údelu sprostredkovateľa.Pablovi Domínguezovi sa stala osudnou hora Moncayo, kde v 42-och rokoch našiel smrť a otvorili sa mu dvere do večnosti. Zasa hlavne do večnosti v hlavách jeho obdivovateľov. Zlomový príbehový bod jeho úmrtia poskytol opäť bezbrehú adoráciu, prešpikovanú monumentálnym hudobným gradovaním a dlhými zábermi na jeho posledné fotografie z úpätia hôr.

Juan Manuel Cotelo vo filme Posledný vrchol neobchádza ani očakávané témy ako celibát, hmotné bohatstvo cirkvi, medializácia škandálov, archaický vzhľad bohoslužieb i absolútnu absenciu „módnych trendov“ v kresťanstve. Na to mu slúžia opäť anketové vsuvky. Bohužiaľ, očakávateľne ironicky je zodpovedaná otázka celibátu, kde sa síce potreba byť tu pre všetkých, nie len „patriť sám sebe“ počúva dobre, no samotný kňaz je stále človekom; tu už poletuje vzduchom akási naivná predstava kňaza s „nadzmyslovým“ vnímaním, aby potenciálne nebezpečenstvo sklzu do empírie mohlo byť nadobro zažehnané.Filmu chýba informatívne hutnejšie obsahové spracovanie, prípadne kratšia stopáž. Diváka si film obaľuje duchovnou cukrovou vatou, z ktorej občas vykukne povzbudivo pichajúca prilepená osa. Juan Manuel Cotelo svojím filmom neprekročil tieň očakávaného obrazu Božieho služobníka, no v jeho regenerujúcom chládku môže Posledný vrchol poslúžiť ako taká príjemná „filmová bohoslužba“.La última cima (2010, Španielsko, 82 min.)Réžia: Juan Manuel Cotelo.