Démonický oscarový výkon Foresta Whitakera dominuje kontrastnej dráme z Ugandy o diktátorovi a mladom lekárovi...

Hollywood sa začína do Afriky vyberať čoraz častejšie a výlety to nemusia byť príjemné. Hotel Rwanda, Nepohodlný a čiastočne aj Krvavý diamant ukazujú čierny kontinent ako miesto, kde všade číha smrť a politika afrického sveta stojí na krehkých základoch. Prevraty, nepokoje, občianske vojny, ako by práve teraz objavili odhodlanie bojovať na plátne za svoje, menej i viac šľachetné ideály, zatiaľ čo budú trpieť tisíce okoložijúcich.
Mladý škótsky lekár Nicholas Garrigan trpí pod perfekcionizmom svojho otca, a preto uteká na medzinárodnú misiu nabrať viac životných skúseností. Liečenie domorodcov je len prvý krok k tomu, aby sa stretol s prezidentom Idim Aminom, ktorý mal menšiu nehodu. A pretože si lekár poradil na mieste činu spôsobom pre diktátora Amina vskutku akceptovateľným, rozhodol sa z neho urobiť svojho osobného lekára a pozvať ho do paláca, kde čaká bohatstvo, mercedes, krásne ženy a zároveň aj jeho tieň krutovládcu. To je príležitosť, ktorá sa neodmieta, lenže za bránami luxusu čaká odvrátená strana a pravá tvár diktátora Idiho Amina vedúca k čistkám vo výške niekoľkých stoviek tisíc ľudí, ktorej postupne podľahne aj Nicholas a začne sa meniť na predobraz svojho ugandského hostiteľa...


Idi Amin je jednou z najvýraznejších postáv afrického sveta 20. storočia, ktorý prešiel razantnými zmenami a on podrobil Ugandu ešte väčším. Pod jeho podpisom sa črtá súčasná tvár krajiny, ktorej predchádzajúce generácie boli neskutočne ponížené a zúbožené pod tyraniou jediného muža s mocou i túžbou kváriť svojich občanov. Nejeden scenárista môže byť touto osobou fascinovaný a dvojica Jeremy Brock – Peter Morgan preto neváhala a čerpala pre film z knihy Gilesa Fodena, ktorý počiny Idiho Amina spísal. Výsledkom je relatívne priamočiary príbeh zameraný predovšetkým na dvojicu postáv padajúcich do odvrátenej strany humanity a najmä analýzu ich vzťahu a postupného pádu resp. prerodu. Idi Amin je už na začiatku pomerne krutý, no tie najväčšie činy ešte len vykoná. Očami mladého Nicholasa sme spočiatku fascinovaní schopnosťami Amina, aby sme vzápätí začali prepadať jeho charizme. Ba čo viac, Nicholas poberá niektoré časti jeho správania a začína si osvojovať jeho praktiky.
Ešte zaujímavejšia ostáva línia postupného správania a budovania vzťahu oboch mužov – ako sa mení ich vzájomné počínanie v momente stretnutia a na konci, keď ich oboch opantáva temná moc a chuť dominovať. Pri Idi Aminovi ide len o preradenie na vyšší stupeň krutosti, ale mladučký idealista prepadávajúci sa do temnoty ľudskej duše je miestami ešte zaujímavejší. Samozrejme, interesantnou líniou scenára je fakt, že kombinuje realitu s fikciou. Idi Amin bol reálnou postavou a zamordoval neskutočné zástupy ľudí – Nicholas Garrigan je vymyslená postava, ale veľmi dobré riešenie, pretože vďaka nemu nemusíme sledovať hrozného tyrana z tretej strany, ale dostávame sa k nemu nebezpečne blízko a niektoré činy cítime cez plátno takmer na vlastnej koži.
Vývoju vzťahu oboch charakterov prospieva aj režisérske uchopenie látky. Kevin MacDonald doteraz tvoril dokumenty a jeho prechod k štandardnému hranému filmu nie je stopercentný. Je to však na dobro veci, pretože niektorým pasážam dokumentárne zameranie prospieva, hoci trošku naťahuje stopáž. Rovnako aj celý film vyznieva často minimalisticky a netlačí na pílu cez efektívne obrázky, ale predovšetkým prostredníctvom obsahu a hereckých výkonov. Ale postupom času si uvedomíte, že MacDonald má predsa len odvahu experimentovať s vizuálom a atmosférou – spočiatku krásne zábery Afriky postupom času upadajú do väčšej miery temnoty ako dvojica mužov. Nie je to však efekt prvoplánový, ale postupne implementovaný, dokonca až tak, že niektorí diváci si ho ani nevšimnú. A maličký rozpočet pomáha zamaskovať aj rýchlym strihom, takže film ako celok na vás nebude pôsobiť poloprofesionálne, hoci väčšina častí bola nakrútená ručnou kamerou, doslova za pár šupov.


Viacerí návštevníci môžu byť trošku prekvapení žánrovým zameraním – z očakávanej drámy sa tu vykľuje skôr thriller. Ale netreba sa úplne báť, brutálnych scén budete až do posledných 15 minút prakticky ušetrení, hoci finále filmu je skutočne tvrdým ťahom na divácku bránu. Aj tento postup však MacDonald zvolil výborne, pretože hoci mohli brutálne činy lemovať celé dve hodiny, nevyzneli by tak skľučujúco, ako keď sú nahromadené a vyhradené až pre samotné finále.
S trochou nadsádzky možno povedať, že samotný obsah či forma neprináša do žánru prakticky nič nové, bolo tu iba odvedené solídne remeslo. Ten pravý dôvod na návštevu kina sa skrýva v hereckých výkonoch. Áno, Forest Whitaker dominuje plátnu kedykoľvek sa na ňom objaví a uvedomujú si to aj tvorcovia, ktorí nám ho neservírujú celé dve hodiny v kuse. Nie, omamujúci výkon Whitakera, ktorý jednoznačne prevyšuje svojím nasadením a charizmou svojich oscarových konkurentov z predchádzajúcich rokov, treba dávkovať. Či už plamenným vystúpením na námestí, viacerými etudami v paláci alebo brutálnym finále. A tým druhým je nenápadný výkon Jamesa McAvoya, ktorý je síce zatienený Whitakerom, ale určite sa slušne posúva nahor vo svojej hereckej kariére (najmä od kreácie Fauna v prvých Letopisoch Narnie).
Najlepší filmový kúsok z prostredia Afriky za posledné roky? To nie, Hotel Rwanda i Nepohodlný majú navrch. Ale rozhodne je to africký thriller so strhujúcim hereckým výkonom, ktorý by ste nemali minúť.
The Last King of Scotland (V. Británia, 2006, 123 min.) Réžia: Kevin Macdonald. Scenár: Jeremy Brock, Peter Morgan. Kamera: Anthony Dod Mantle. Hudba: Justine Wright. Hrajú: Forest Whitaker, James McAvoy, Kerry Washington, Gillian Anderson, Simon McBurney, David Oyelowo