Senzácia a zjavenie z Cannes s geniálnym, takmer hodinovým záberom v 3D. Tak s takouto vizitkou prišla snímka v máji minulého roka z festivalu v Cannes. Na prelome rokov sa zas postarala o kontroverziu, keď čínski diváci v nej na základe marketingovej kampane videli divácky vďačný titul (najskôr asi romantickú komédiu), s ktorým privítajú Nový rok. Načasovanie „Poslednej noci na Zemi“ totiž bolo prispôsobené tak, aby záverečný filmový bozk nastal presne o silvestrovskej polnoci. Náročný artový film si však napokon vyslúžil odchody divákov a ostrú kritiku na internete, vrátane čínskej filmovej databázy. Komu sú teda Posledné večery na Zemi určené?

Muž po smrti otca prichádza do Kaili, svojho rodného kraja. Spomína na smrť svojho priateľa a svoju bývalú lásku. Na základe nájdenej fotografie v hodinách sa ju rozhodne po rokoch vyhľadať, no pátranie nie je také jednoduché, ako sa mohlo na prvý pocit zdať. Strohá dejová linka na papieri je stroho načrtnutá aj filmársky. Forma prevláda nad obsahom, čo nie je naša kritika, ale autorský zámer. Divák je od začiatku zamestnávaný, aby dešifroval, kto je kto, v akom časopriestore sa nachádzame a skúšaný, ako vyhodnotí úspornú distribúciu informácií. Prítomnosť je nenápadne popretkávaná spomienkami a čoraz viac sa zdá, že oveľa dôležitejšia je minulosť (?), ku ktorej náš pátrač neustále odbieha.
KINEMAVIDEO4997.
Snímka čo chvíľa 30-ročného režiséra a básnika Gana Biho je mimoriadne silná v obraze. Premyslené kompozície pracujú s odrazmi a často aj s viacerými dejovými plánmi. Noirové asociácie môžu nabádať k typicky signifikantnej tieňohre, ale ostrých tieňov tu nájdeme len zopár. „Noirovosť“ kamery tu spočíva predovšetkým v precíznej práci so spomínanými odrazmi (v mláke, okne, v presklených dverách, v rozbitom zrkadle, zrkadielku), ktoré deformujú vnímanie reality a prispievajú k snovej atmosfére. K estetike filmu noir sa ďalej hlási aj neónová reklama za oknom, dažďom zvlhnuté ulice, pouličná para či štýlové pofajčievanie. (1)

Gan Bi sa po oceňovanom debute (2) iba vo svojom druhom celovečernom filme opäť venuje plynutiu času, pričom tematizuje najmä minulosť. Skôr ako dobehnutie minulosti (klasická noirová téma) ho zaujíma jej pominuteľnosť. Krehkosť a zradnosť ľudskej pamäte (3). Prchavosť spomienok korešponduje so zvoleným konceptom rozprávania. Obrazy minulosti, snov či len fiktívnych predstáv (ťažko posúdiť, čo pridáva na čaru) sa nám pred očami zjavujú a miznú. Niekedy vychádzajú z dialógu, inokedy len z pocitu hl. hrdinu, niekedy zas „len tak“.
Prirovnania k Tarkovskému a Wong Kar-waiovi neklamú a veštia, že film si vyžaduje mimoriadne pozorného a odpočinutého diváka. Aj malá strata pozornosti a chvíľkové odbehnutie k vlastným myšlienkam spôsobia, že vám unikne detail, ktorý vám neskôr bude chýbať. Každý obraz a každá veta tu má svoje miesto. Udržať pozornosť nie je jednoduché, nakoľko má film krásny hypnotický a poetický vizuál, meditatívne tempo a neraz servíruje na pohľad banálne dialógy a myšlienky (napr. zmienka o ping-pongu, včelách, farbe vlasov či jedení jabĺk).

Všetka divácka pozornosť sa však zúročí v druhej polovici snímky. Tu sa už dostávame k toľko oslavovanému „zjaveniu“ – 59 minút trvajúcej sekvencii, nakrútenej v 3D a na jeden jediný záber. Cesta do noci začína. Hrdinove hľadanie sa mení v blúdenie a prináša jedno prekvapenie za druhým. Choreograficky náročné „finále“ má aj svoje pomalšie chvíle, ale prevažnú časť je kamera v rôznejšom pohybe: a to ako na zemi, tak vo vzduchu. Je to kameramanská a režisérska exhibícia, aká sa bežne nevidí a divák sa neprestáva čudovať, ako sa toto všetko (nebudem prezrádzať!) podarilo nakrútiť bez strihu. Je to kúzelné ako film samotný: od prvého po posledný záber. Akoby z iného sveta. (4)
Ak sa odhodláte podstúpiť túto nedivácku, no čarovnú meditáciu o hľadaní stratenej lásky, čakajú vás dva filmy: prvý je melancholickým neo-noirom o spomínaní a hľadaní s fotkou v ruke a ten druhý je snovou básňou, takisto o spomínaní (a blúdení). Vo filme odznie, že sen je len zabudnutá spomienka. Niekto iný zase raz povedal, že tie najlepšie filmy sú ako sny. Už si nepamätám, kto to bol a ako to vlastne celé je. Viem už len to, že Posledné večery na Zemi sú mimoriadne magické kino od cinefila pre cinefilov.
Di qiu zui hou de ye wan (Čína, 2018, 138 min.)Réžia: Gan Bi. Scenár: Gan Bi. Hrajú: Sylvia Chang, Yongzhong Chen, Jue Huang, Hong-Chi Lee, Wei Tang...
(1) Snímka môže miestami pripomenúť iný medzinárodne úspešne čínsky neo-noir Čierne uhlie, tenký ľad (2014), ktorý zvíťazil na Berlinale. Drsná detektívka je však oveľa „žánrovejšia“ v zmysle štandardnej rozprávacej štruktúry a konvencií. Kým táto snímka má tiež svoje ozvláštňujúce, poetické chvíle (krasokorčuľovanie a vážna hudba), Gan Bi na poetike stavia celé svoje dielo.
(2) Za Kaili Blues (2015) si vyslúžil okrem iného aj cenu za najlepší debut na festivale v Locarne.
(3) Ako odznie vo filme: „Najväčší rozdiel medzi filmom a pamäťou je, že filmy sú vždy nepravdivé. Sú zostavené zo série záberov. Ale spomienky miešajú pravdu a klamstvá. Vynárajú sa a miznú kedykoľvek pred našimi očami.“
(4) SPOILER. Sen tu má svoje pravidlá, ktoré odznejú vo filme. Napr.: hrdina sa zrazu cíti ako duch a môže sa vznášať. Film ako médium, ktoré vo vnútornom monológu dostáva označenie ako „nepravdivé“, je zostavené zo série záberov, čo súhlasí s autorským dôrazom urobiť sen čo najvernejší, a preto je monumentálna snová sekvencia nakrútená na jeden jediný záber. Plynutie času tu však nie je dôležité: v realite aj v sne koniec koncov príznačne nachádzame zastavené hodinky. Aj keď si náš hrdina uvedomuje „krátkosť“ danej noci, čas plynie beztak po svojom. Totižto, keď sa Khaizen v závere pýta predavača, ako dlho horí prskavka (označená neskôr ako symbol pominuteľnosti), ten odpovedá, že minútu. Prskavka napokon zhorí až po 8 filmových minútach. KONIEC SPOILERU.