Boli ste tento rok dobré, deti? Zrejme áno, a tak sa naši filmári rozhodli nadeliť vám ďalší domáci produkt. V roku Pána 2007 už štvrtý. A do kín prišiel presne na deň sv. Mikuláša. Aké poetické...

Skúsme to z iného konca. Hru Viliama Klimáčka Gotika som v divadle nevidel. Nemôžem teda posúdiť, ako funguje, no nemyslím si, že by to bolo pre mňa pri hodnotení filmu Polčas rozpadu hendikepom. Aj keď niečo dobre funguje na divadelných doskách, neznamená to zákonite, že tomu bude tak i vo filme. Nechcem riešiť adaptáciu a prepis z jedného umeleckého druhu do druhého, debut Vlada Fischera budem hodnotiť ako samostatné dielo.


Štyridsiatnik Viktor (Ján Kroner) „zachráni“ mladú fotografku Miu (Táňa Pauhofová), dcéru kamarátky svojej manželky Karly (Klára Trojanová Pollertová). „Záchranná akcia“ sa stane katalyzátorom romániku medzi nimi. Aj keď je Mia spočiatku trochu chladná, netrvá dlho a Viktorovu náklonnosť opätuje pomerne bez zábran. Jej priateľ, tragický „gotik“ Konzi (Marek Geišberg) to sleduje z patričnej vzdialenosti. S vývojom situácie nemá prakticky čo spraviť. Akurát ten granát, s ktorým sa pohráva... 
Znie to tak správne „americky“, však? Dokonca aj tie mená – Mia, Karla, Viktor... Až na to, že sme v strednej Európe. Snaha o univerzálnosť a všeobecnú zrozumiteľnosť je v podstate fajn, no netreba ju zamieňať za napodobovanie zahraničných modelov. Môže sa tak stať, že zabudneme na niečo špecifické, pôvodné. To je jeden z najväčších neduhov Polčasu rozpadu. Nebyť niekoľkých rozpoznateľných lokácií v záberoch (most Apollo ako príklad za všetky), len ťažko by sme mohli určiť miesto, kde sa príbeh odohráva. Mesto sa stáva v tomto prípade kulisou, štatistom, nemo sleduje príbehy, ktoré by sme mohli premiestniť v priestore podľa ľubovôle. Nemyslím si, že by Polčas rozpadu bol úspešný vo vykreslení problémov bytostne spätých s naším regiónom. Je dosť možné, že to nebolo zámerom tvorcov. Pravdepodobne chceli rozprávať o živote „moderného“ človeka a jeho problémoch. Že to nie je nič nové pod slnkom? To zjavne nikomu neprekáža. 


Slovenské kiná zažili tento rok „príval“ prvotín režisérov, medzi ktorými nájdeme viac rozdielov než podobností. Patrik Lančarič, pôvodom divadelník, nedokázal v Rozhovore s nepriateľom nájsť originálnu filmovú reč, strácal sa pod nánosom divadelných dialógov (pozn. autora: nevidel som deväťdesiatminútový zostrih, ale pôvodnú verziu). Martin Repka v Návrate bocianov ponúkol filmové rozprávanie na slušnej úrovni. K hlavnému príbehu o mladej Nemke, prichádzajúcej na Slovensko v nádeji, že nejako vyrieši problematický vzťah s partnerom, pridal režisér niekoľko postrehov o súčasnom stave vecí na Slovensku. Niektorí hovorili, že nedotiahol tieto motívy do konca, no napriek tomu si myslím, že to nebolo márne a jeho ambície kvitujem s uznaním. Robo Šveda ponúkol iba nedávno vyzretý režijný počin Démoni, kde v troch samostatných poviedkach rozprával o záležitostiach veľmi intímnych, no popritom dokázal výstižne zachytiť atmosféru prostredia, kde sa odohrávajú. Aj keď veľmi odlišne, každý z týchto režisérov (Repka a Šveda si písali aj scenáre) sa nejakým spôsobom vymedzujú vo vzťahu k slovenskej realite, vnímajú ju, tematizujú, aj keď niekedy iba v druhom pláne (Rozhovor s nepriateľom).V tomto ohľade je Polčas rozpadu výnimkou. Ako som už povedal, Klimáčka a Fischera zaujímajú evidentne také aspekty života ľudí, ktoré sú všeobecne platné. Chcú rozprávať o mnohých veciach, no v konečnom dôsledku nevypovedajú ucelene o ničom. Ďalším problémom je, že ich rozprávanie nie je ničím zaujímavé.
Jednotlivé postavy sú totiž v podstate iba klišé, a s tým je ťažké narábať. Iste, dá sa z neho vyjsť a následne ho presiahnuť, no to je náročná úloha hodná majstrov. Druhá vec je, že aj životy ľudí sú často tvorené následnosťou klišé, no aký zmysel má prenášať ich na filmové plátno? Áno, je to o živote, no zmyslom umenia nie je kopírovať skutočnosť, ale zaujať k nej nejaký postoj, stvárniť jednotlivé udalosti tak, ako ich vidí autor. Ak ich vidí celkom bez názoru a tak ich aj podá v umeleckom diele, jeho výpoveď je zaujímavá len minimálne, ak vôbec. Je dosť možné, že sa nájde veľa takých, ktorí sa vo filme „uvidia“ a nebudú mať problém stotožniť sa s postavami. Snaha tvorcov je v tomto smere viditeľná. Ale ani to nie je zmyslom umenia. 


Druhá vec je, že technicky je film na dobrej úrovni. Pri kamere a strihu som nevidel žiaden zásadný problém. Aj by som si želal, aby boli slovenské filmy urobené takto profesionálne a zručne. V každej fungujúcej (národnej) kinematografii je to v podstate štandard. Nechcem to vopred zakríknuť, no snáď sa to stane pravidlom aj u nás. Zároveň by bolo fajn, keby sa konečne vytvorila silná skupina mladých hercov, ktorí by mali dostatok filmových úloh. Momentálne totiž chýba ako soľ, často sledujeme divadelných hercov, ktorí sa trápia pred kamerami a nevedia si zvyknúť na iný štýl herectva. Táňa Pauhofová je v tomto smere svetlým príkladom. Uvedomuje si, že herecký prejav vo filme musí byť „fotogenický“, že nestačí teatrálne deklamovať repliky. Kiežby takých bolo viac.
Napriek všetkým výhradám, ktoré proti filmu mám, nemôžem ho celkom odsúdiť. Prial by som si, aby bolo takéto technické spracovanie v domácej tvorbe nie výnimočnou udalosťou, ale bežným štandardom. Výnimočné diela by však mali vyzerať inak.
Polčas rozpadu (Slovensko, 2007, 100 min.) Réžia: Vlado Fischer. Scenár: Viliam Klimáček. Kamera: Ivan Finta. Hudba: Oskar Rózsa. Hrajú: Ján Kroner, Táňa Pauhofová, Klára Trojanová-Pollertová, Diana Mórová, Matej Landl, Iva Janžurová, Ady Hajdu, Slávka Heribanová-Halčáková, Marek Geišberg,